Nepoznám...ale už teraz mi chýbaš. Niekedy priam hmotne, ako veľký balónik nafukujúci sa zo stredu mojej duše a napokon rozplynuvší sa dostratena.
Nepoznám Ťa... Vídam Tvoje záblesky v jeho očiach, ktoré na mňa žmurknú inak ako na ostatných...a môj zrak, neodvracajúci sa, čakajúci, čakajúci...na Godota.
Vídam Tvoju siluetu v literárnej kaviarni...počujem Tvoj hlas a pritom netuším, ako znie - ako impulz, vibrácia v sluchách, keď obraciam stránky kníh...a beriem po jednom točité, kamenné, studené (ako moje srdce a Tvoja krv) schody, stúpam ako v tranze, premietam, len ja a moja imaginácia...nádych, s každým krokom sa viac odliepam od zeme a unáša ma (kto?) do neznámeho známa, môjho sveta, v ktorom som tak doma, avšak taká cudzinka...A Ty pri mne, ako tieň, ešte nezrodený z mojej hlavy...
Cítiš to isté? Kde si teda? KDE??? ...... Idiot.
Vídam Ťa vnútorným zrakom, ale nerozoznám detaily...si tu, stále so mnou avšak neuchopiteľný ako ranná hmla. Znamená to, že nejestvuješ? Musíš sa zo mňa oddeliť, musíš sa zrodiť...si mojou súčasťou, ktorú však nedokážem uchopiť. Možno si ja... A len ja Ťa dokážem zhmotniť. Ale nemám návod... Zhmotni sa sám, ja nemám sily! A chute!
Nepoznám Ťa. A pritom možno poznám tak dokonale, že Ťa nikdy nenájdem... Prehliadnem. Ale, nie. Na to si tu predsa Ty. Nie?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár