To telo, ktoré sa rozpadá (intenzívna, stále v častejších a dlhších intervaloch prichádzajúca a zotrvávajúca bolesť bedrových kĺbov) a o ktorého kráse ma prvýkrát v živote dokázali presvedčiť až Tvoje dotyky a bozky. Povedal si, že som z Teba spravila muža (a pritom to JA som sa prvýkrát v živote cítila ženou. pri Tebe. a vďaka Tebe.). To telo, ktoré dňom a i nocou sužuje ľadová triaška o ktorej som presvedčená, že nie je len fyzického pôvodu (už rozumiem, ako mohol byť Kafka presvedčený, že jeho tuberkulóza sa vyliečiť nedá, pretože duša je nezvrátiteľne chorou - človek to pochopí až pri osobnej skúsenosti, dovtedy to príde ako "romantická póza" a "bolestínstvo" - a pritom je to pravda).
Moju duša na tom nikdy nebola lepšie a mimo melancholický závoj, do ktorého bola zahalená odmala, bola udupávaná a vysychala rokmi čím ďalej. A teraz? Po tých pár okamihoch šťastia, číreho šťastia, je vyschnutejšia ako nikdy predtým a neprejstajne bolí, zmieta sa v bolestivých kŕčoch a zavlažujú ju len slzy. Je zničená ako nikdy predtým, nenávratne, pretože ten, ktorého dotykom ožila, ju už oživiť a zachrániť nechce.... a obetovať život mŕtvym slovám, štúdiu kníh v ktorom som predtým nachádzala umelé, šťastie? To teraz pre mňa už znamená pramálo... pretože moja duša prvý a poslednýkrát skutočne žila vďaka niečomu inému...A svoje skutočné šťastie, to, pre ktoré sa oplatí žiť, objavila práve v tom.
....
Teším sa, ako sa budú horúce dni predlžovať, ako bude horúčava sálať zo suchej ostrovnej pôdy, prach bude ľahký vetrík rozvievať na lavičky a svieže zelené listy mi budú vytvárať tienisté útočisko. Nad hlavou kamenný most, po ktorom budú premávať električky a za mojím chrbtom ľudia relaxujúci na dekách s jedlom, hudbou alebo len tak, tešiac sa zo spoločnosti toho druhého. a po Vltave sa budú premávať desiatky člnov s ľuďmi žiariacimi šťastím. A ja sediaca na lavičke s knižkou v ruke, snažiac sa učiť a študovať, ísť za svojím "snom", ktorý som ako falošné hnanie sa za šťastím odhalila až vlani... Študujúca len do chvíle, kým si uvedomím, že sedím sama, že na mňa doma nik nečaká, že ja nemám tento nádherný slnečný deň s kým zdieľať - nie ako tie skupinky optimistických mladých za mnou hrajúcich frisbee, nie ako tie zamilované páry opreté chrbtom, čítajúce si romány, nie... Len ja a knihy, plné prázdnych myšlienok, plné mŕtvych ľudí a dávnych udalostí, ktoré sa naučím, dostanem jednotku a kolobeh sa bude opakovať, zatiaľ čo títo šťastní ľudia za mnou si vychutnávajú slnečný deň, prítomnosť toho druhého a večer sa vydajú na spoločnú prechádzku, pozrú si film a zaspia v náručí...
A tak uplynulo moje denné leto 2014 v bolestnej samote z reality okolo mňa, ktorá ma vyhodila zo svojho kruhu a neprijímala. A druhé takéto leto už moja na piesok rozdrvená duša neprežije. A po nociach prichádzali démoni - ako som ti vravela, OCD nie je len o tom 4x skontrolovať zamknutie dverí. Obsesie sú horšie ako kompulzie - a zasiahnú človeka v najcitlivejšom bode, resp. v tom jedinom, čo mu ostalo. Sú ako temný hlas vynárajúci sa z nevedomia, zatláčajúci vedomie a "ego" do hlbín (ktoré sa pritom bráni, a zmieta a bojuje z posledných síl) a diktujúci mu vlastnú "realitu" - o jeho neschopnosti študovať, vykonávať základné úkony, žiť. Paralyzuje človeka a ten nedokáže vstať, pohnúť sa - zastiera jeho vedomie, snaží sa ho ovládnuť a "vymyť" ho - a človek v pozadí si to zreteľne uvedomuje. "Len bledá kópia, hlas, ktorý ťa vťahuje dnu a kúsok po kúsku ti kradne tvoj kyslík"* Ako zúfalec balansujúci na okraji strmého útesu bojuje sám so sebou o prežitie, doslova prežitie! Vtedy som prišla na úvahu, že ak sa Faustovi zjavil diabol v hmotnej podobe ako ľudská bytosť, automaticky bol tým Faust predurčený na záchranu - zákernejší je diabol, ktorý príde zvnútra, dovnútra a vytesňuje dušu. Prvýkrát som vtedy prosila Boha - ja, neveriaca - o pomoc! a zaspávala noc čo noc v slzách.
Tak ako cez deň, keď okolná realita čoraz väčšmi zastierala môj malý svet a nedovoľovala mi v ňom viacej žiť. A moje prosby vysielané do vesmíru... "Bože, akoby som sa chcela o niekoho starať! Vyjsť si s niekým von! Niekoho, komu budem môcť navariť a bude ma tešiť, keď mu bude chutiť, pozrieť si s ním film, rozobrať dobrú knižku.... niekoho, s kým budem zdieľať svoje dni, svoje radosti a bôle... Netúžim po bláznivej láske, to nie som ja, chcem len niekoho, kto nebude na mne bytostne závislý a ja na ňom, niekoho, komu budem dôverovať a s kým sa budeme mať radi takí, akí sme, s chybami, a zároveň si dovolíme dýchať... chcem len trošku šťastia..." A vzápätí som si uvedomila svoju beznádej a hlúposť. avšak nevedela som, že medzitým už Tvoja cesta bola nasmerovaná sem a že sa skríži s mojou...
.......
A potom, keď som si uvedomovala, že sa vo mne niečo deje... a presviedčala som samu seba, že nie, že to vyprchá ako vždy doteraz, keď sa človeku odhalí ten druhý úplne... Nevyprchalo.
"No Simi... môžeš mi vravieť, čo len chceš, ale kamarát takto kamarátku neobjíma," povedala mi Janka pri pohľade na našu fotografiu zo spoločnej večere. "Ale Jani, čo si... Veď je predsa taký odlišný! A básni o inej. Ja som skôr introvert, reflektujúca, nepúšťam si ľudí k telu, veci si sakra zvážim, kým sa k niečomu odhodlám... A on je otvorený, nemá problém naväzovať nové kontakty, je taký ukecaný, až ma miestami unavuje... Je síce pravda, že máme veľa spoločného na to, aby sme si rozumeli a dopĺňame sa v tom, v čom sme odlišní, ale predsa... On je ako Amin! " "Nuž Simi... len toľko Ti poviem - každý potrebuje svojho Amina."
A mala pravdu. Na príklade ďalšej kamarátky a jej nepodareného vzťahu, kedy jej chalan povedal, že čakal od lásky viac, a preto s ňou končí, som si uvedomila, aké neskutočne skreslené predstavy o "láske" má sakra veľká množina ľudí. Neviem, čoho vplyvom to je, ale väčšina ľudí očakáva, že bude zasiahnutá bleskom z jasného neba - francúzština má pre to krásny výraz "coup de foudre" - a uvedomí si, že nikoho krajšieho nestretne, že tohto človeka bude milovať do konca života, blablabla, iskra medzi ľuďmi spôsobí atómový výbuch a jeho intenzita neopadne do konca spoločného súžitia. Aký neskutočný omyl! Pritom je to celé o inom - a veľa ľudí neodlišuje zamilovanosť (ktorou začína každá láska, avšak na ktorej nemôže stavať, pretože tá po krátkom čase opadne) a lásku. Láska nie je o bláznivých stavoch a pocitoch pretrvávajúcich mesiace a roky - o tom je prvotná zamilovanosť. Láska nasleduje po nej, keď si zložíme ružové okuliare, keď si s dotyčným rozumieme ako s nikým a akceptujeme ho takého, aký je - a máme ho takého radi. Nie je to divoký pocit búšenia srdca - je to skôr spodný prúd, ktorý hreje a je permanentne prítomný a v blízkych chvíľach eskaluje a vytryskuje na povrch... "Láska je ako hlboká voda pod povrchom mojich nestabilných ciest a ktorá sa zvlní na dotyk"** Keď si nevieme predstaviť deň bez neho, keď sa tešíme, ako mu oznámime svoje novinky, zveríme sa mu, keď si všimneme vec, ktorá by mu urobila radosť a spontánne mu ju podarujeme, odfotíme krásnu panorámu, navaríme obľúbené jedlo, vyžalujeme sa mu, pretože on nás pochopí a vždy nám poradí... Keď z nás dotyčný urobí lepšieho človeka, ťahá nás vpred už len tým, že je a že kvôli nemu sa snažíme byť lepším a prvýkrát v živote sme sami sebou. A keď nás priťahuje ako nik, vonia nám, chémia mimo toto duševné súznenie pracuje naplno. Keď si vieme predstaviť, že s týmto človekom by sme žili a venovali mu kus svojej duše a srdca. Keď si s ním vieme predstaviť život.
"Je to omyl veřit, že rozhodující okamžiky života, kdy se jeho navyklý chod navždy mění, musí překypovat hlasitou a pronikavě nasvícenou dramatičností, podemílanou prudkými vnitřními hnutími. Ve skutečnosti je dramatičnost takovéto život měnící zkušenosti často neuveřitelně tichá. Má tak málo společného s třeskem, žíhavým plamenem a výbuchem sopky, že si té zkušenosti ve chvíli, kdy ji nabudeme, často ani nevšimneme." - Pascal Mercier, Noční vlak do Lisabonu
Ale to sa Teba netýka, však?
Vravíš, že z fyzického hľadiska to tam naďalej je. Ale to je všetko. A napriek tomu Ti na mojom názore záleží, riadiš sa podľa neho, vyhľadávaš moju spoločnosť, radíš sa so mnou, tráviš so mnou chvíle... si povedal, že... si nedokážeš predstaviť život so mnou... Kedysi si sa vyjadril, že nikomu inému si tie magické dve slová nepovedal a nikdy si ich nevzal späť - neskôr, že si bol zamilovaný do ....x.... Kedysi sme plánovali spoločné bývanie a potencionálne spoločne strávené leto... A vo chvíľach, keď mi bolo najhoršie, si povedal, že som nikdy nemala dať na Tvoje slová, ale hľadieť na činy... A teraz - čo mi ostalo a ostáva teraz? Mám Ti veriť, že si nevieš so mnou predstaviť život a budúcnosť, keď činy vravia niečo iné...?
..........
Neskutočne mi chýbajú naše dlhokánske letné prechádzky! Dusivé denné horúčavy, moje vysedávanie v práci a s blížiacim sa súmrakom stupňujúce sa vzrušenie, radostné čakanie, kedy sa vo dverách zjavíš Ty, a pôjdeme spoločne nočným mestom, len v tričkách, za príjemného teplého vánku hladiaceho pokožku, popri štýlových baroch sálajúcich zábavou, popri natrieskaných postranných uličkách plných turistov, šum rieky a vôňa grilovaných rýb, a odraz Luny na vode... Naše spontánne akcie a nečinno činné dni, nočné prechádzky s Tvojou rukou okolo mojich ramien. Spoločné varenie v mojej nočnej čipkovanej košieľke, a Tvoje telo pritisknuté zozadu na moje, ruky okolo pásu, vôňa hammamu a triaška ako zásah elektrickým prúdom po Tvojich perách na mojom krku... Moja hlava na Tvojej hrudi (ktorú si považoval za nedokonalú, ktorú by som však ja nevymenila za žiadnu inú na svete!), moje prsty v Tvojich neposlušných vlasoch a pohľad do Tvojich čokoládových očí pod strieškou čierných, hustých mihalníc. Nejedenkrát mi bleslo hlavou - dala by som všetko za to, celú akademickú kariéru, aby to tak ostalo a aby som Ťa mohla urobiť šťastným tak ako Ty mňa... A Tvoj zvonivý smiech a detsky naivné postrehy ako závan letného sviežeho vánku v mojej duši! Vtedy som Ťa milovala snáď najviac!
Škoda, že som to nevedela povedať skôr. A škoda, že Ty to tak necítiš... Mon coeur... Našiel si si už za mňa náhradu? Keď nebojuješ? Naozaj mám v živote takú smolu a šťastie na zbabelcov? Prečo v momente, keď by sme mohli všetko posunúť na novú rovinu, všetko utínaš?
A ostáva toľko vecí, čo sme spolu ešte neskúsili... Vodný bicykel s nevyhnutnou spoločnou fotkou. Výlet na Karlštejn. Návštevu ZOO. Večeru v reštaurácií na vode, pri prechádzke okolo ktorej som vždy zahlásila: "Sem ma vezme môj muž!", a ty si vždy odvetil niečo v tom slova zmysle: "Tak to aby som už začal šetriť." Koncert MIKU v mojom novom outfite. A moja nová čipkovaná zmyselná nočná košieľka v skrini, nikdy nepoužitá. Domáce bazalkové pesto. A môj slávny čokoládový čilli cheesecake s granátovým jablkom, ktorým som Ťa prekvapila na narodeniny, a ktorý sme chceli urobiť u Vás doma... s mojou týždennou plánovanou návštevou a dlhými prechádzkami po okolí... v meste, v ktorom som nechala kus zo seba. Lebo si tam Ty.
A chcela by som šepkať, aby si sa vrátil ku mne a ostal pri mne, hrial ma, držal za ruku ako vtedy... a konečne bozkal! Ale môj šepot zaniká v mojich ubolených útrobách. A ak som Ťa naozaj poznala najlepšie, nedokážem uveriť, že si ma celý čas klamal a zavádzal... a že už nič necítiš a necítil si. Máš moje srdce a moju dušu. A podávam Ti svoju ruku a v tme hľadám Tvoju.... kde si? Zodvihneš ju...?
"Zasvietil si môj život na krátky okamih a potom svetlo odišlo...*** a ja sa vraciam späť do čiernej..."****
-------------------------------------------------
* Indila - Ego
**Marie-Mai - Almost
*** Nina Zilli - Per sempre
****Amy Winehouse - Back to black
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár