V duši cítila prázdnotu. Chýbal jej viac než kedykoľvek predtým a nemala pri sebe nikoho, komu by sa mohla vyspovedať zo svojho trápenia. Teda vlastne aj mala. Len nechcela. Cítila však ešte niečo. Pocit. Akoby sa malo stať niečo zlého. Ako varovanie, alebo ako hrôzostrašná predzvesť niečoho ešte oveľa hrôzostrašnejšieho. Tá myšlienka sa jej odrazu vkradla do mysle a za nič na svete odtiaľ nemienila odísť. Potrebuje niekoho... ani sama presne nevedela koho. Len sa snažila domýšľať si. Niekoho, kto by jej aspoň nachvíľu pomohol zabudnúť na to. Niekoho, kto by ju aspoň nachvíľočku opäť spravil šťastnou. Chcela zabudnúť. Potrebovala to. Nachvíľu necítiť tú veľkú prázdnotu, ktorú po sebe zanechal. A to si hovorí otec? Akým právom? Môže ho však ešte stále nazývať svojím otcom? Nevie. A tak zas sedí sama v kúte a vyplakáva svoju zranenú dušu Bohu...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
cloudy  22. 4. 2011 16:59
Napíš svoj komentár