Ahoj. Dúfam, že neruším. Len, že si sa dlho neozývala, tak som chcel vedieť, ako sa máš.
Nemala som síce veľkú chuť odpovedať, no nechcela som byť nezdvorilá:
Prepáč, ale mala som nejaké povinnosti a úplne som na to zabudla.
Po asi 15 minútovom písaní s ním sa mi trochu uľavilo. Neviem prečo, ale verila som mu. Nepoznala som ho, ale predsa mi to pripadalo, akoby sme sa poznali už veľmi dlho. Zabudla som na čas a prestala som vnímať okolitý svet.
Prezradil mi, že býva v tom istom meste ako ja. Vraj sa venuje gitare. Chcel by mať kapelu, ale akosi sa mu nedarilo zohnať ľudí. Ja som na tom bola rovnako. Chcela som s niekým hrať, ale nebolo s kým.
Možno by...ale nie. To je nemožné, aby sa niečo také podarilo. Príliš krásna predstava. Predstava, že mám človeka, ktorý by zdieľal moje nadšenie a lásku k hudbe, s ktorým by som mohla hrať hodiny a neunavilo by nás to.
Aká pekná predstava. No nereálna.
Z rozmýšľania ma vytrhlo zvonenie mobilu. Nickelback- How you remind me.
Vedela som, že to bude Riško.
"Prosím?" zdvihla som.
"No ahoj. Kdeže trčíš?"
"Hm... myslím, že v parku na lavičke. Prečo?"
"Už by sme mali ísť."
"Aha." odpovedala som sklamane. Bolo mi tu dobre.
"Už ťa tuším vidím. Hneď som pri tebe."
Zložil.
Obzrela som sa okolo seba, ale nikde som ho nevidela.
Odrazu mi niekto odzadu prikryl oči rukami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
elsi
17. 2.febuára 2011 15:17
pokračovaniee ?
Napíš svoj komentár