Chvíľu som zostala zarazená stáť, no na otázku : Tak prečo nemôžem? “ som sa nezmohla. Doteraz nechápem prečo, ale bolo to tak. Obula som si topánky a s vetou: „Počkám ťa v aute som vyšla z miestnosti.
Celou cestou späť ku kostolu som rozmýšľala nad tým, čo sa naozaj stalo. A prečo sa to vlastne stalo. Moje myšlienky prerušil až mobil, ktorý mi začal zvoniť.
-„Mohol by si to prosím ťa zdvihnúť? To je môj ....“ zarazila som sa až pri slove, ktoré mi teraz dáko nešlo z úst. Potom som dodala: „Drahý. Daj ho na reprák, aby sme sa počuli.“
-„Ok.“ Povedal a zdvihol ho.
-„Ahoj láska, kde ste toľko? Ženíchova svokra vám ževraj volala minimálne päťkrát, ale nikto nezdvíhal. Stalo sa dačo? “ spýtal sa.
Pozreli sme sa na seba a on začal hľadať mobil. A naozaj.
-„No, vieš...“ začali sme obaja naraz. „No, hovor ty...“ povedali sme opäť spolu, až som sa nakoniec ja chytila iniciatívy, pretože som vedela, že kebyže to neurobím, tak zostaneme obaja ticho.
-„No, telefón zostal v aute. To vieš, stáva sa.“ Povedala som, „Prečo? Deje sa dačo? “
-„Ani nie miláčik, len že všetci sú už tu, len na vás sa čaká.“ Povedal.
Pozrela som na hodiny na palubnej doske a vážne.
-„No, za chvíľu sme tam aj my, neboj. Pa.“ Povedala som.
-„Pa zlato. Ľúbim ťa.“ Povedal a zložil.
O päť minút sme boli aj my na mieste. Keď sme prišli pred kostol, všetci na nás už čakali. Samozrejme všetci inak. Nedali sa prehliadnuť výkriky svadobčanov: „No konečne.“ A taktiež sa nedalo prehliadnuť to, čo som už zažila niekoľkokrát a zatiaľ sa to stále nezmenilo. Vraždiaci pohľad nevesty, keď ma uvidela prichádzať s jej nastávajúcim.
Ten pohľad som videla za môj krátky život asi tak dva možno trikrát, ale nikdy neveštil nič dobré.
Ženích sa zvítal s nevestou, tá mu pošepkala dačo, na čo reagoval vetou: „Neboj, to je v pohode.“
Ja som zostala pri mojom drahom, ktorý ma objal a pošepky sa ma spýtal: „Čo si robila? “
Oblial ma studený pot, zostala som na sekundu zarazená stáť, no potom som sa spamätala a opýtala sa ho: „Prečo? “
„Zaprela si sa o voľačo? “ opýtal sa ma.
„Zaprela? ! “ otočila som sa naňho s nechápavým výrazom tváre.
„Máš vzadu kúsok roztrhnuté šaty.“ Povedal pošepky a napravil mi ich tak, aby to nebolo vidno.
„Čo? ? ? ! ! ! Môj bože! “ povedala som.
„Neboj, v pohode. Nie je to až také zlé. A koniec-koncov, vždy si ich môžeš ešte viac natrhnúť a povedať, že to tak má byť. Že to je nová móda.“ Povedal a vtisol mi pusu na líce, „Mám ťa rád.“
Môj drahý ma vedel vždy dostať svojou láskou na lopatky. Jednoducho zhrnuté tromi slovami: MAL MA RÁD.
A tak sme sa ruka v ruke pobrali do kostola. Než sme sa pred oltárom rozišli, zašepkal mi do ucha: „Už sa teším na to, kedy teba povedú ku mne v bielych šatách.“
Zostala som v nemom úžase stáť pred svedkovskou stoličkou. Spamätala som sa, až keď mi nevestin svedok s úškľabkom a ironickým tónom povedal, že si už môžem sadnúť.
Sviatosť trvala neuveriteľne dlho. Mala som už spočítané všetky koráliky, ktorými mala nevesta na šatách povyšívané malinké kvietočky, všetky kvety v kostole, a verím tomu, že kebyže nie je trápne neustále sa otáčať, mala by som spravený aj štatistický prieskum toho, koľko percentné zastúpenie akej farby vlasov je v kostole, to, koľko ľudí si farbí vlasy, a samozrejme aj to, akej farby by malo oči a vlasy ich dieťa. Ale nemohla som. Takže som neustále preratúvala kvetinky a koráliky. A opäť a do nemoty a zasa....
Z tejto únavnej a zábavnej činnosti ma vytrhol až ich vzájomný sľub. Napäto som sa vystrela a trocha pomrvila na stoličke.
Jediné, na čo som čakala, bolo to, či z jeho úst výjdu slová: „Áno beriem.“
Vyriešilo by to mnohé. Teda dúfam.
A tak som len čakala, a čakala. A keď prišiel ten čas, držal nevestu za ruky. Nadýchol sa, pootočil hlavu a pozrel na mňa, potom hlboko vydýchol a pozrel sa na svoju nastávajúcu.
Ja som zatvorila oči, a v duchu som si hovorila: „Povedz nie, prosím. Povedz nie. Veď vieš čo bolo medzi nami. A taktiež vieš, že keď to neprestalo za tie roky, čo sme spolu neboli, tak to len tak neprestane. Prosím, povedz nie! “
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
lily
20. 5.mája 2009 22:48
teeda, a co povie si zabudla napisat
Napíš svoj komentár