Ihrisko part 1.

-„Kde si bola?“ spýtal sa ma priateľ, keď som k nemu opäť zaľahla do postele.
-„Skús hádať?!“ povedala som podráždene a zakryla som sa dekou.
_“Zas? Kedy ťa to prosím ťa prejde?“ spýtal sa ma.
-„Myslíš, že ma to prejde? Je to ako droga. A niečo vo mne ju neskutočne potrebuje.“ Povedala som stále otočená chrbtom k nemu.
-„Mala by si sa dať liečiť.“ Povedal.
-„Čo prosím? Ty si myslíš, že som chorá?“ spýtala som sa ho, keď som sa otočila tvárou k nemu.
-„A nie? Závislosť je tiež choroba.“ Povedal hrdo.
-„Ani nevieš čo som zač. Tak sa ma nesnaž pochopiť. A buď rád, že si ešte nažive.“ Povedala som úplne pokojným hlasom.
-„Si psychopatka bažiaca po krvi ostatných. Vyžívaš sa v tom, keď vidíš dakoho umierať. Čo je na tom nepochopiteľné?“ spýtal sa.
-„Hmm... Tak psychopatka... A ty sa nebojíš s takou psychopatkou žiť?“ spýtala som sa ho a jemne som sa k nemu naklonila. Podoprela som sa rukami o posteľ a dodala som šeptom: „Čo keby si sa raz ráno nezobudil?“
-„Tak by ťa našli. Pretože sem nechodíš len v noci.“ Odvetil rázne.
Ľahla som si opäť vedľa neho a pozerala do stropu: „Máš pravdu. Si moja slabá stránka.“ Povedala som rozhodnutá, že s tým budem musieť dačo urobiť.
A tak sa aj stalo. Do týždňa som si našla nový byt v inom meste, do dvoch som sa bez slova odsťahovala a všetko som zariadila tak, aby po mne nezostala ani stopa. A to sa už môj ex-neex začal báť, pretože vedel, že to už nepotrebujem. Logicky sa teda zo spojenca stala obeť. Začal sa vyhýbať tmavým večerným uličkám, všetko zamykal na trikrát, hotová paranoja.

Jedného večera, keď zostal v práci dlhšie, rozhodla som sa, že ho navštívim. Potrebovala som ho totiž., pretože som sa na mojom riadnom bydlisku zatiaľ neaklimatizovala.
Sedela som na jeho posteli, keď otvoril vchodové dvere. Vyzliekol si kabát, dal si dole šál, vyzul si topánky , prešiel do obývačky, kde zložil tašku na gauč. Vstala som z postele a prešla som k dverám do spálne, o ktoré som sa oprela.
-„Ahoj.“ Povedala som.
Zľakol sa a urobil tri kroky dozadu.
-„A... ako si sa sem? Čo tu chceš?“ spýtal sa ma.
Stále stojac pri dverách som sa neskutočne bavila. Bol úžasný. Ruky sa mu triasli od strachu. Nevedel čo má robiť, nevedel, čo má odo mňa čakať. V hlave mu podľa mňa prebehlo milión núdzových riešení ako zostať nažive, no očividne ich asi všetky zamietol, pretože sa zmohol len na úbohé zopakovanie otázky: „Čo tu robíš?“
Dala som si ruky za chrbát a urobila som dva kroky k nemu. No jeho pud záchovy reagoval presne tak, ako som čakala. Dva kroky, ktorými som chcela zmenšiť vzdialenosť medzi nami, pochopil ako prejav hrozby a tak o rovnaké dva kroky ustúpil dozadu.
-„Čo je? Bojíš sa ma?“ spýtala som sa.
-„A mal by som?“ spýtal sa ma stále ustupujúc.
-„Prišla som sem, lebo si mi chýbal.“ Povedala som.
-„Jasne. Tak potom čo máš za chrbtom?“ spýtal sa ma.
-„Nič. Čo by som tam mala mať?“ opätovala som otázku.
-„Tak potom daj ruky hore.“ Povedal.
-„Ale ale... Niekto sa tu chce hrať na drsného chlapca.“ Povedala som, „Ale dobre, vieš, že mám také hry rada.“ Odvetila som zdvíhajúc ruky nad hlavu.
„Tak čo, pán policajt, spokojný?“ spýtala som sa.
-„Čo tu chceš?“ spýtal sa ma opäť.
-„Chcem byť s tebou.“ Povedala som.
-„To ti mám vážne uveriť, že som ti chýbal?“ spýtal sa ma neveriac krútiac hlavou.
-„No tak, zlato, ja som tiež len človek. A občas ťa jednoducho potrebujem. Na tom ani ja nič nezmením.“ Odvetila som a urobila som ešte pár krokov k nemu, no už sa nebránil. Potom som ho objala.
-„Ty hlupáčik, a to si mi nemohla zavolať, že prídeš?“ spýtal sa ma.
Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu a užívala si jeho objatie. Začal ma pomaly bozkávať , najprv na pery, potom na krku až mi začal rozopínať blúzku.
-„Bože, ty vieš vždy, čo si máš obliecť.“ Povedal, keď sa pasoval s prvým gombíkom.
-„Našila by som ich tam aj milión, kebyže to predĺži našu spoločnú chvíľu.“ Povedala som, chytila som ho za ruku a ťahala do spálne. Tam som ho položila na posteľ a rozopla som mu všetky gombíky na košeli.
-„Tebe to ide lepšie než mne.“ Povedal, keď som s nimi skončila, „Nechcela by si si rozopnúť aj svoje?“
-„Sekundičku láska, na niečo som zabudla.“ Povedala som , postavila som sa z neho a bežala na chvíľu do kuchyne.
-„Šľahačka je v chladničke a poleva na tretej poličke v pravo.“ Kričal za mnou.
O chvíľu som už na ňom opäť sedela.
-„Viem láska, ale ja som neprišla kvôli šľahačke alebo poleve.“ Povedala som, z poza chrbta som vytiahla veľký kuchynský nôž a sedemkrát som ho bodla do hrude. „Ako som už raz povedala, si moja jediná slabá stránka.“

Odvtedy prešiel už rok, no svoju túžbu som zatiaľ nedokázala dostať pod kontrolu. No našťastie som už nerobím také chyby ako predtým.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu