Každá chodba, do ktorej som zabočila bola monitorovaná. Na každej jednej bola kamera. No vo väčšine z nich nebolo ani živej duše. Občas sa kde-tu dakto mihol, no stačila som sa skryť. Aj keď som samozrejme vedela, že mi to nepomôže. Veď o mne vedeli. Určite ma sledovali na monitoroch, a možno sa na mne zabávali, alebo sa stavili do akého času sa mi podarí opustiť tento komplex, no mojou hlavnou úlohou bolo vyhnúť sa stretu s osobami. Alebo skôr predísť situácii, aby som musela zabiť.
Po dlhšom čase chodenia po chodbách som si uvedomila, že som sa stratila. Prišla som k záveru, že by som mala zmeniť taktiku a začať spolupracovať s ľuďmi. Veď títo ľudia tu očividne nebývajú, iba pracujú, takže sa musia dostať domov, skôr či neskôr. Teda ja by som bola radšej keby to bolo skôr, ale v konečnom dôsledku to je aj tak jedno. A keď sa mi nepodarí dostať sa von takto, ešte stále je tu jedna možnosť, ktorú môžem vyskúšať. Viac bolestivá, teda pre nich ako pre mňa ale rovnako účinná. A možno by som si tým vykompenzovala aj moju dlhodobú abstinenciu.
Čakala som chvíľu skrytá za rohom jednej z chodieb, odkiaľ som dobre videla na šatňu. Boli tam asi traja ľudia. Dvaja chlapi a jedna žena. No nebolo to také, ako som si predstavovala. Ja som mávala vždy všetko dopodrobna naplánované, ale teraz. Jednoducho to nešlo. Asi päťkrát som sa rozhodla, že tam vbehnem, no tých istých päťkrát som si to rozmyslela. Až nakoniec, ako zmilovanie prišla moja šanca.
Do šatne vošla mladá baba a za ňou chlap. Asi jej priateľ, pretože hneď ako sa zatvoril dvere zamkol ich, pritiahol si ju k sebe a začali sa bozkávať.
Ach jaj, pomyslela som si, keď som ich sledovala cez okienko na dverách. No baba mu vzápätí strelila facku a začala mu dačo vysvetľovať. A tak som spozornela. Rozprávali sa ešte asi päť minút, teda rozprávala skôr ona, asi mu dačo vyčítala a potom sa otočil, odomkol, a vyšiel von.
Dvere sa zatvorili a dievča zašlo za roh, asi ku svojej skrinke.
„Teraz alebo nikdy!“ povedala som si a pomaly som sa priblížila k šatni. Potichu som stlačila kľučku a otvorila som dvere. Ako myška, nepozorovane som vkĺzla dnu a pomaly som zatvorila. Potom som otočila kľúčikom v zámke, aby som zamkla, no nevytiahla som ho. Pre istotu. Takto sa sem nemohol dostať nik zvonku.
Začula som tiecť vodu a trocha mi poskočilo srdce. Aspoň hluk, ktorý narobím nebude tak počuť. Pomaly som prešla celú miestnosť, aby som sa uistila, že tam nikto okrem mňa a jej nie je. Mala som šťastie. Zobrala som teda veci, ktoré mala prevesené cez lavičku a začala som sa prezliekať. Nohavice som ešte obliekla, no ako som na seba naťahovala tričko, zrazu sa otvorili dvere zo spŕch.
-„Čo to robíte?“ spýtala sa ma, keď ma uvidela ako si obliekam jej veci.
Upravila som si jej tričko na svojom tele a pozrela som sa na stolík, kde som si predtým všimla šálku. Chytila som ju do ruky a celou silou som ju hodila po nej tak, aby som ju netrafila, ale aby sa šálka rozbila. Dievča reagovalo podľa mojich predpokladov. Keďže stále vo dverách, pud záchovy jej kázal uhnúť sa, a tak zaliezla späť do spŕch.
-„Zbláznili ste sa? Čo som vám urobila?“ kričala zo spŕch, no ja som nereagovala. Prišla som k dverám, kde na zemi ležali kúsky rozbitej šálky, vzala som ten najväčší a vošla som za ňou.
-„Dievča stálo vnútri a hneď ako ma zočilo, začalo ustupovať.
-„Pozrite, dohodneme sa.“ Povedala keď črepinu, ktorú som stískala v ruke, „Sme predsa normálni ľudia. Zoberte si moje veci, peniaze, všetko, čo potrebujete a môžete odísť. Kľúčik je vedľa zrkadla.“
Pozrela som smerom, ktorým ukázala a uvidela som ho tam.
-„Aké číslo?“ spýtala som sa.
-„Štyridsať osem.“ Povedala.
Zobrala som kľúčik zo zrkadla, a odchádzajúc som povedala:
-„Hlavne sa nepokúšaj o nijaké hlúposti. Nechcem ti ublížiť, tak ma nenaštvi, aby som svoj názor nemusela zmeniť.“
Vrátila som sa späť do miestnosti, otvorila som jej skrinku, keď som začula zo spŕch:
-„Pomóc, prosím pomôžte mi.“
Chytila som na ruky všetky veci, ktoré mala na kope na lavičke a vbehla som vedľa. Tam som ich hodila na zem, a rýchlym krokom som sa pobrala k nej.
Chytila som ju pod krkom a jemne pritlačila. V momente stíchla.
-„Nepochopila si ma?“ spýtala som sa.
Dievča so strachom v očiach stískalo moju ruku a lapalo po dychu. Povolila som zovretie. Dievča sa riadne nadýchlo a na znak toho, že pochopila prikývla.
-„Vieš, chápem, že sa snažíš zachrániť si život. Ale ver mi, toto nie je tá správna cesta. Položím ti pár otázok, dobre?!“ povedala som.
-„Ok.“ Odvetila.
-„Ako sa odtiaľto dostanem?“ spýtala som sa.
-„Potrebuješ na to kartu, ktorú mám vo vrecku plášťa.“ Povedala.
Otočila som sa a podišla som k veciam, ktoré som pred chvíľou hodila na zem. Prehrabala som obe vrecká a našla som kartu.
-„Túto?“ spýtala som sa, keď som ju vyťahovala.
-„Hej.“ Odvetila.
-„A kadiaľ sa dostanem k východu?“ spýtala som sa.
-„Fu... To je dosť obtiažne.“ Začala.
-„Tak si začni rozpomínať. Nemám na to celý deň.“ Odvetila som.
-„Ok, ok. Keď odtiaľto vyjdeš, pôjdeš na koniec chodby, tam zabočíš doľava a potom si tou kartou otvoríš... Raz, dva, tri... Tretie dvere zprava. Dostaneš sa do chodby, ktorá má tvar kríža. V prostriedku zabočíš opäť doľava a prejdeš až na koniec chodby. Tam si znova otvoríš dvere kartou. Podpíšeš vrátnikovi papiere a on ťa pustí von.“ Povedal.
-„Hmm... Vrátnik. Super. Bez vrátnika by to nešlo?“ spýtala som sa.
-„No... šlo, ale na to by si potrebovala šťastie.“ Odvetila.
-„Prečo?“ spýtala som sa.
-„Musela by si vystihnúť čas, kedy sa menia vrátnici, alebo by si musela vyčkať na nepozornosť upratovačiek. Pretože druhé dvere pred vrátnikom , to sú upratovačky. A tam ti stačí karta.“ Dodala.
-„Ok. Ďakujem.“ Povedala som a chytila som do rúk jej spodné prádlo a moje veci, „Teraz sa obleč.“
-„Do tohto?“ spýtala sa ma, keď som jej podala moje zakrvavené tričko.
-„Nebuď fajnová a zalez.“ Povedala som a ukázala som na jednu zo sprchovacích kabínok.
Dievča si zobralo veci a zašlo do sprchy.
-„Si?“ spýtala som sa po chvíli a mierne som nakukla do sprchy. No vtom som dostala takú šupu do čela, že sa mi celý svet zakrútil. Kým som sa spamätala, prešmykla sa okolo mňa a snažila sa utiecť. No v poslednej chvíli som ju stihla chytiť za zápästie a silno som ňou trhla. Dievča sa pošmyklo a zviezlo sa na zem. Kým sa na zemi snažila predýchať vybitý dych, prišla som k nej a postavila som sa nad ňu stláčajúc si jednou rukou boľavú hlavu a druhou rukou držiac črepinu zo šálky.
-„Dobrá rana. Budem tam mať modrinu ešte asi tri týždne, pokiaľ to nemám rozbité.“ Povedala som, „No, pre ďalší raz, ak nejaký bude. Treba mieriť viac ku spánkom.“
Nahla som sa nad ňu a sledovala som jej reakciu. Mala smrť v očiach, ruky sa jej triasli, mala zimomriavky po celom tele a zrýchlene dýchala. Toto všetko vo mne naštartovalo neuveriteľnú túžbu opäť zabíjať. Preto som si nad ňu kľakla a spýtala som sa jej:
-„Bojíš sa zomrieť?“
Pozrela na mňa ešte vystrašenejšie ako predtým, no nezmohla sa ani na slovo. Usmiala som sa a položila som si ruky vedľa jej hlavy.
-„Neboj, bude to bolieť len chvíľu.“ Povedala som, jednou rukou som jej chytila ústa a druhou sa chystala vraziť jej črepinu rovno do srdca. Začala sa mykať a bojovať o život. Bol to ako balzam na moju dušu, sledovať jej boj. Ale v tomto zápale boja ma pohrýzla.
Nakoniec som usúdila, že keď bude mať toľko sily bojovať ako má teraz ešte chvíľu, je dosť pravdepodobné, že to môžem aj prehrať. Veď som konec-koncov nebola v najlepšej forme. A tak som pustila črepinu na zem, chytila som oboma rukami jej hlavu, a všetkou silou, ktorú som mala som ňou buchla o zem. Dievča zostalo nehybne ležať . Rozmýšľala som chvíľu, či som jej hlavu rozbila, alebo nie, ale keďže som nevidela žiadnu krv, tak som usúdila, že nie.
Zostávalo už len jediné, dokončiť to, čo som začala. Chytila som teda opäť črepinu do ruky, a všetkou silou, čo mi zostala som jej ju vrazila do hrudníka. Moje biele tričko, ktoré mala na sebe sa začalo farbiť dočervena. A keďže krvi, ktorej z nej vytekalo bolo pomerne dosť, chytila som uterák, a celý hrudník som jej ním obviazala. Potom som ju odvliekla do skrinky, v ktorej som sa ju chytala zamknúť. No keď som sa chystala zavrieť skrinku aj s mojou obeťou, uvidela som na jedinej poličke vo vnútri obväz. Zobrala som ho, vložila do vrecka, nahádzala do skrinky zvyšné veci a zamkla ju.
Potom som po sebe poupratovala, obviazala si ruku, obliekla plášť, vložila do vrecka kartu a kľúče, odomkla šatňu a odišla smerom, ktorým mi povedala s pokojom a radosťou na duši, pretože som vedela, že moje absťáky sú na určitú dobu zažehnané.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mizoyka
17. 1.januára 2010 13:45
chcem pokračovanie
Napíš svoj komentár