Všetky svoje nádeje som chvíľu predtým poslala na onen svet
(a to sa vraví, že nádej umiera posledná, kdeže).
Prišiel si, a ja som ti vôbec nevenovala pozornosť.
Popravde, ani som nevedela, že si prešiel a zastavil si sa za mnou.
Lízala som si rany, do ktorých som pomáhala sypať soľ.
Až keď som si uvedomila, že takto ďalej nezvládnem žiť,
zistila som, že hoc všade okolo svieti slnko, ja som stále v tieni.
Otočila som sa, a vtedy som ťa uvidela.
Vôbec si neoplýval noblesou,
žiadny úžas z mojej strany ani ohúrenie alebo vzdávanie chvály tamtomu hore sa nekonalo.
Nebolo prečo.
Ufúľaný, dotrhaný, špinavý...
Tvoje krídla neboli biele, ako nás učili kresliť.
(Dokonca som mala dojem, že ti pár pierok na tých krídlach aj chýba.)
No i napriek tomu si mal v sebe dačo kvôli čomu som z teba nemohla spustiť zrak.
Pokrčil si plecami a milo si sa usmial.
„Kto mohol vedieť, že strážiť ťa bude taká ťažká práca?!“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár