V podstate nič katastrofálne.
Možno práve teraz začnete rozmýšľať, čo také sa mohlo tomu dievčaťu stať. Keď zrazu prišla o všetko.
Netrvalo to ani dva týždne.
Bola normálna, obyčajná. No dobre, nebola obyčajná, ale bola ako každé iné dievča. Nebola štíhla, a sama o sebe vždy tvrdila, že je tlstá, aj keď to tak podľa mňa nebolo. Netvrdím, že mala ideálnu postavu, bola trocha pri sebe, no podľa mňa v pohode. Bola fantastická, vždy sa vedela zasmiať, a keď som bola s ňou o zábavu vážne núdza nebola. Tromi slovami: ČLOVEK NA NEZAPLATENIE.
Ale jeden týždeň to všetko zmenil. V podstate to zmenil jeden deň, aj keď sa to tiahlo po celý zvyšok týždňa.
A čo sa vlastne stalo? ? ? ? Keď vám to poviem, tak sa určite zasmejete, a poviete si: „To som zažil/a aj ja a dostala som sa z toho. Nechápem prečo z toho robí takú veľkú vec.“
Ale skúste pochopiť človek, ktorý v živote neľúbil ozajstnou láskou a keď konečne po čase otvorí svoje srdce tak ho zrania.
A áno, už som vám v podstate povedala o čo tu konkrétne pôjde. Ako sa hovorí: Za všetko môže láska. A ako by to bolo v tomto prípade, keby opäť nešlo o lásku. No toto nie je láska vystrihnutá z kultových románov Daniely Steelovej alebo Inge Lunstremovej, ak hľadáte takéto dačo, pokojne prestaňte čítať.
Tak, kde začať? Asi by nebolo odveci, keby sme najskôr začali históriou celej rodiny a tak. No to asi nechám na inokedy. Alebo, viete čo? ! Ak budete potrebovať podrobnosti, príďte sa ma opýtať.
Začnem asi tak tromi dňami pred osudovým dňom. Vtedy jej napísal prvýkrát.
Určite vám teraz skrsla v hlave otázka: Prečo jej písal?
Viete, internet je dobrá vec. Pokec tiež, ale o toto tu teraz nejde. Nepísal jej preto, aby zabil dlhú chvíľu. Napísal jej, pretože ju už poznal. Síce ju videl možno dvakrát, ale jeho mama o nej očividne hovorila každý deň. Bola z nej nadšená. A tak sa ju rozhodol spoznať aj on. Napísal jej, a ona sa potešila, keď si našla správu, pretože tak ako jeho mama hovorila doma o nej, tak hovorila v práci o ňom. A keďže boli kolegyne, počúvala celé hodiny o tom, čo včera urobil, a podobne.
Poviem vám pravdu, už po polhodine písania bola z neho úplne nadšená. Rozumeli si až nadmieru dobre. Mala pocit, že jej číta myšlienky. Vedel presne ako čo myslí, a chápal všetko, čo napísala. Takéto dačo sa jej ešte v živote nestalo.
A tak keď jej po troch dňoch navrhol, či by sa nemohli stretnúť, ani na moment nezaváhala a súhlasila.
Bolo to dosť prekvapivé, pretože taká nikdy nebola. Neznášala rande naslepo. A toto v podstate aj bolo rande naslepo. Bála sa dokonca aj dvíhať telefóny číslam, ktoré nepoznala. Ale ako mi neskôr povedala, na toto stretnutie išla preto, že mala pocit, že ho pozná večnosť.
Bol to piatok, niekoľko dní pred Vianocami, dokonca si zobrala aj voľno. Stretli sa a celý ten čas mala pocit, že si neskutočne dobre rozumejú. Srandovali a smiali sa celý čas, čo boli spolu. Až zrazu povedal: „Poď, urobíme si srandu z tvojich kolegýň.“ Nechápala čo tým myslel, ale keďže bola za všetko zábavné, tak sa ani nepýtala aký druh srandy myslel a plne mu dôverovala.
Ďalšia vec, ktorú som nikdy nepochopila. Poznala ho ani nie tri dni a dôverovala mu. Zdá sa vám to čudné? Možno ani nie, no mne áno, pretože ju poznám už nejaký ten čas a viem, že trvá hodnú chvíľu, než si dakoho pustí k telu. A teraz to myslím doslovne. Proste, nedôverovala nikomu a ničomu, kým sa sama osobne nepresvedčila, že sa tomu človeku naozaj oplatí dôverovať.
Ale dobre, pokračujme ďalej. Keď vošli do predajne, kde pracovala, chytil ju za ruku. Najskôr zostala ako obarená. Nedokázala sa pohnúť z miesta, ale keďže ju držal za ruku, tak sa hýbať musela. Povodil ju po predajni, aby kolegyne mali o čom celý deň diskutovať a ona len neveriacky pozerala a nechápala ako sa má tváriť. Bola naozaj zmätená.
Pýtate sa prečo sa tak tvárila? Veď keď sa chlapcovi zapáčila, tak sa odhodlal k činu. Ale kdeže? ! Tvárila sa tak preto, lebo vedela, že tento chalan má svoju lásku. Mal priateľku, s ktorou bol šťastný.
Ale dobre, pokračujem... Po dvoch minútach sa spamätala a začala vnímať realitu. Pochopila, že to je len sranda a začala s ním spolupracovať. V duchu hesla: Nech je haluz, sa tvárili ako čerstvo zaľúbení, a tak celá predajňa uverila, že spolu naozaj niečo majú. Dokonca ju kolegyňa nazvala aj budúcou nevestou. A keď prišli pozrieť aj jeho mamu a tá uvidela to, čo videla celá predajňa, rozžiarila sa. Myslela si, že je to realita, a bola šťastná.
Keď vyšli von, pustil ju. Obaja to brali len ako srandu, a tak sa začali baviť o dačom. Pochopila, ako to myslel, aj keď si začala uvedomovať, že sa o nej teraz budú šíriť nehorázne bludy a že ju budú stále spájať s ním. Ale v kútiku srdca možno dúfala, že by to mohlo skončiť aj inak.
Všetko však začalo naberať grády až po tom, čo začal splácať dlh. Určite sa teraz pýtate aký dlh. No, poviem vám to takto. Tie tri večery, okrem toho, že si písali, tak sa aj hrali. A vždy hrali o dačo. Prvé dva dni to boli pusy na líca a ten tretí to bola veľká pusa. Ona to samozrejme brala len ako srandu, veď aj ako inak by to mohla brať, keď nerátala s tým, že sa dakedy stretnú. No keď jej začal splácať dlh, uvedomila si, ako to v skutočnosti je. Najskôr dostala jednu pusu na líce, potom druhú, potom tretiu. A nakoniec jej povedal, že ďalšie dostane, až keď aj ona splatí určitú časť zo svojho dlhu. Najskôr si hovorila, že to je blbosť, že ona to tak predsa nemyslela, a ani nechcela, ale keďže trval na svojom, nakoniec mu jednu pusu dala. A potom aj druhú. A ako tak chodili po vianočných trhoch všetko postupne gradovalo. Cez objatia, „aby sa mu nestratila“ až po „pozri aké mám studené ruky“, a už ju nepustil.
Bola šťastná, nehovorím, že nie. Veď o takom princovi vždy snívala. O chalanovi, ktorý ju pochopí, bude ju brať takú, aká je, a ktorý ju bude ľúbiť ako nikoho iného. Nateraz mala svojho princa a to jej úplne stačilo ku šťastiu. Žiarila, v tej chvíli bola tou najkrajšou ženou na zemi. Pretože mala pocit, že je milovaná. A keďže sa blížila hodina ich odlúčenia, postupne sa dostávali bližšie a bližšie k miestu, kde bývala. Nakoniec sa zastavili pri neďalekom obchode a tam sa ešte chvíľu rozprávali. On však neustriehol svoje city a pobozkal ju. Bol to pre ňu prvý skutočný, a neuveriteľne krásny bozk. A potom ešte jeden.
Bola z toho úplne zmätená. Ako mi hovorila, nič také ešte v živote necítila. Mráz jej prechádzal po celom tele a cítila chvenie v bruchu. Celá sa triasla, no vedela, že je na blízku. Mala pocit, že aj keby mal celý svet teraz skončiť, že to stojí za to. Že to tak má byť, a že sa odteraz všetko zmení. A mala pravdu. Všetko sa zmenilo.
Keď to skončilo, pozrela naňho nechápavo, pretože za prvé, stále nedokázala uveriť, že sa také dačo stalo, a za druhé, nevedela čo sa teraz bude diať. A tak sa ho spýtala: „A čo teraz? “ On samozrejme ako muž činu odpovedal: „Vieš, v podstate nič. Nič sa medzi nami nemení. Vieš, ja mám priateľku, ktorá nosí prstienok, a chcem, aby to tak aj zostalo.“
Že rana pod pás? Keď som počula, čo jej povedal, mala som pocit, že by som ho asi na mieste zabila. Dodnes nechápem, kde nabrala toľko síl, ale úplne bez problémov mu povedala: „Dobre.“ Otočila sa a odkráčala domov. Celý čas, ako ju mal na očiach sa statočne držala a rozplakala sa, až keď prišla domov.
Viete si predstaviť, ako to vyzeralo ten večer?
Dovolím si tvrdiť, že Orion by skrachoval, kebyže ju majú za majiteľku a Harmasan by ju vyhlásil za spotrebiteľa roku. V ten deň boli čokoláda a servítky jej najlepší priatelia a komunikácia s okolitým svetom bola nižšia ako teplota v zime v Rusku.
Ďalšie dva dni na tom bola ešte horšie ako v ten osudový deň. A to som si myslela, že to horšie byť ani nemôže. Bola veľmi precitlivelá a na všetko buď nereagovala, alebo reagovala prehnane. Skrátka, bol na ňu naozaj zlý pohľad. Po tom, čo po piatich dňoch schudla tak, že sme ju skoro nespoznali, pod očami mala nehorázne kruhy a úsmev z jej tváre zmizol tak, ako farby z jej šatníka, som sa rozhodla začať to riešiť. A myslím, že som nebola jediná, pretože som sa raz minula v návšteve s ním. Asi to začal riešiť aj on, keď sa päť dní neozývala.
Ale očividne si stál asi stále za svojím, keďže môj posledný rozhovor s ňou, bol o tom, že to už ďalej takto nezvláda. Že jej je síce úplne úžasne, keď sú spolu. Ale že ju to veľmi vyčerpáva. Že to už takto ďalej nedokáže. On síce tvrdí, že chce byť s ňou len kamarát, ale v jej prítomnosti sa vraj správa úplne inak.
No všetko toto som úplne pochopila až po tom, čo som ju videla druhý deň. Prišla som doobeda, aby som sa s ňou porozprávala. A bola úplne nadšená. Nechápala som, kde sa v nej berie toľké nadšenie. Vôbec som ju nespoznávala. Deň predtým som ju videla v „pre verejnosť neuverejniteľnom stave“ a v tento deň žiarila. Dokonca som spoznala aj ten starý známy úsmev na jej tvári. Povedala, že má za ňou prísť. Samozrejme, že som to pochopila, a automaticky som odišla. Samozrejme som jej ešte pripomenula, že sa aspoň večer zastavím. No to, ako to skutočne je som naozaj pochopila, až keď som sa vrátila večer. Opäť nálada à la Rusko.
Bol pre ňu naozaj všetkým. Bol pre ňu drogou, ktorá ju držala pri živote. Ale on si to očividne neuvedomoval. Alebo si to nechcel uvedomiť. Žila pre neho, hýbala sa pre neho, dýchala pre neho. Ale nehorázne ju to vyčerpávalo. Bol pre ňu stredom celého vesmíru a tak sa k nemu aj správala. Nedokázala mu povedať nie, ale uvedomovala si to v plnej miere, a tak dávala pozor na to, akým smerom sa uberajú veci. V tomto jedinom som ju v tej chvíli naozaj obdivovala. Po týždni sa rozhodla začať to riešiť a vyzerala dosť odhodlane. No, keď som sa jej pýtala, ako presne to chce riešiť, nechcela mi to prezradiť. Povedala mi len, že sa s ním potrebuje ešte raz vidieť, a potom, že to už ukončí. Videla som to ako najlepší spôsob tohto všetkého, pretože ako sa hovorí: „Z priateľstva môže byť láska. Ale z lásky priateľstvo nikdy nebude.“ A tak som jej v tom držala veľmi palčeky. Predtým, než sa s ním mala poslednýkrát stretnúť, priniesla mi list. Listy sme si písali vždy vtedy, keď sme si nedokázali povedať dačo do očí. Preto som si ho zobrala a odložila na poličku, že si ho večer prečítam, a odprevadila som ju slovami: „Veď mi ešte večer napíšeš, ako to dopadlo.“ Načo odvetila len :“Hmmm...“ a odišla. Neprikladala som tomu nejakú veľkú váhu, pretože som vedela, že sa ide rozhodovať o jej budúcnosti. No nikdy by som neverila, že to budem raz musieť brať až TAK doslovne.
Keď som večer otvorila obálku, našla som v nej list a ešte jednu obálku. Vopred ma ospravedlňte, ale prikladám vám originál listu, pretože nemám tú silu písať o tom:
Ahoj Mojko!
Viem, že som na Teba poslednú dobu nemala veľa času, a že Ty si ho mala na mňa pre zmenu až príliš. Viem, že som sa Ti nedokázala riadne venovať, a samozrejme aj to, že som Ti mala asi povedať viac vecí. Ale vieš, láska je láska. A tá neopätovaná, o tej sa nedá len tak ľahko hovoriť. Veľmi si cením, čo všetko si pre mňa dokázala urobiť a chcem ťa poprosiť ešte o jednu vec: Daj MU ten druhý list.
Rozhodla som sa urobiť vec, ktorú už nejde zobrať späť. A som pevne rozhodnutá ju urobiť. Takže podľa toho, ako ťa poznám viem, že keď čítaš tieto riadky, je už neskoro na to, aby si mi to rozhovorila.
Verím, že Ťa nikdy nezastihne to čo mňa. A taktiež verím, že naňho nebudeš naštvaná. A ak áno, nebuď. Urob to aspoň kvôli mne.
Mám ťa rada
Ja
Hneď na druhý deň, po tom, čo som bola u nej, a dozvedela sa, že je v nemocnici, a že jej dávajú minimálne šance na prežitie, som bežala do obchodu a dala som list určený jemu jeho mame. Síce nevedela kto som, ale to v tej situácii naozaj nebolo podstatné. Poprosila som ju, aby mu ho dala a pádila som rovno do nemocnice. Ešte som sa s ňou stihla rozlúčiť. Ja ešte hej. On už také šťastie nemal. Večer odišla.
O tri dni sme sa stretli na pohrebe. Bol tam sám, celkom sám. Neviem ako, ale jednoducho, stačil jeden jeho pohľad a vedela som, že vie, som to bola ja, komu dala ten jeho list. Bola som veľmi zvedavá, čo mu napísala, ale pýtať sa na to, a ešte počas pohrebu bolo dosť neslušné. A preto som nič neurobila. Po kare sme všetci odišli domov.
Po siedmich dňoch som ho stretla v meste. Neviem, či vám musím opisovať, ako vyzeral, ale keby som to mala priblížiť, myslím, že sa dosť podobal jej, po tom, čo ju tak strašne zranil. Podišiel ku mne a vytiahol dačo z ruksaku. Podal mi to a bez slova opäť odišiel. Až keď som otvorila ten papier, pochopila som čo to mám v rukách. Bol to list, ktorý mu poslala.
Ahoj Láska!
Keď toto čítaš, tak tu už nie som. Prepáč, že som to vyriešila takto, ale inak som to nevedela. Mal si pravdu, stretli sme sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste. A obaja sme pocítili dačo, čo sme necítili nikdy predtým. No s tým rozdielom, že Ty to znášaš lepšie ako ja.
A práve pre toto som sa rozhodla. Ty máš svoju priateľku, a ja mám smrť. Nemôžem byť s Tebou, ale ani bez Teba. Tak teda nech radšej nie som. Veď aký by bol môj život, keby bol bez Teba? Nevieš na to odpovedať? Tak Ti pomôžem. Bolo by to bezduché prežívanie.
Ľúbim Ťa a stále budem a nič na tom sa nezmení.
Tvoja Láska
To bolo posledný krát, čo som ho videla. A taktiež to bolo poslednýkrát, čo som sa prekonala a bola som v obchode s oblečením.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hairsprayqueen818
9. 5.mája 2009 23:39
velmi pekny blog,moc sa mi paci posledna veta
Napíš svoj komentár