-„Si ok?“ spýtala som sa.
-„Hej.“ Povedal a začal sa zdvíhať zo zeme, no vzápätí sa ozval ďalší výkrik, „Áu!“
-„Čo je?“ spýtala som sa ho a spravila som krok, aby som ho podoprela, no zacítila som svoju nohu, ktorá ma dosť zabolela.
-„Prečo aj noha?!“ povedal napoly smutno a napoly naštvane.
-„Aj tá je zlomená?“ ozvala sa Marianna.
-„Zlomená asi nie, ale dosť ma bolí.“ Povedal a urobil krok vpred, no vyzeral ako chromý. Nohu ani nezohol v kolene a chodil veľmi pomaly.
-„Je tu niekto?“ ozvalo sa zrazu z druhej strany.
Do miestnosti vstúpil človek, najpravdepodobnejšie strážnik objektu, ktorý si už vymenil službu, tak ako to spomínal Marek. Prvé, čo mi napadlo bolo to, že sme prepásli limit. Ak sa odtiaľto čím skôr nepohneme, zhoríme. Druhá myšlienka, ktorá ma zamestnala bola tá, že ak sa odtiaľ čím skôr nepohneme, strážnik príde k nám. A tretia myšlienka, ktorá ma ale úplne dostala bola tá, že ak tam ten strážnik zostane, tak v podstate zhorí.
-„Vypadnite odtiaľto!“ zakričala som na neho. Miloš s Mariannou sa na mňa otočili a nechápavo krútili hlavou.
-„O čo ti ide Alex?“ spýtala sa ma Marianna.
-„Ak tu zostane, tak zhorí.“ Vyslovila som svoju myšlienku.
-„Čo ťa po ňom. Keby nepodporoval takú zlú vec, tak tu nemusel byť.“ Odvetila a ťahala Miloša von, „Keby si mi radšej pomohla.“
-„Decká jedni nepodarené, čo tam stvárate?“ začal po nás kričať strážnik a zrýchlil krok, aby sa k nám čím skôr dostal.
Podoprela som teda Miloša a čo najrýchlejšie sme sa snažili dostať von. No strážnik bol očividne rýchlejší ako my a tak sa k nám dostal skôr ako sme sa my stihli dostať von. Nakoniec nás ten chlap dobehol a surovo ma schmatol za rameno.
-„Rodičia by na vás neboli pyšní keby vedeli, čo vyvádzate po ránach.“ Karhal ma zatiaľ čo sa Marianna s Milošom odo mňa vzďaľovali.
Rozpačito som striedala pohľad z nich dvoch na strážnika.
-„Pozrite, svoj život si zatiaľ cením a myslím, že aj vy. Tak sa ponáhľajme von, prosím vás.“ Povedala som a hodila prosebný pohľad.
-„Nie, nie. Až taký sprostý nie som. Ktovie koľko kamošov máš vonku.“ Povedal a ťahal ma smerom, ktorým prišiel.
-„Vážne. Teraz nejde o to.“ Hovorila som a neustále som sa otáčala na východ, ktorým zmizli Marianna s Milošom, „Čo ak sa s tou budovou dačo stane?“
-„Kecy. Čo by sa s ňou mohlo stať?!“ povedal mi napriek, „Veď ste len posraní pubertiaci.“
Už sme takmer míňali miesto, kde sme našli Miloša. Vtom som si všimla jednu odlomenú policu opretú o tú, ktorú sme s Mariannou zdvihli. Asi ju jedna z nás odložila, keď sme vyprosťovali Miloša. Ani neviem ako sa to všetko rýchlo zomlelo, no zrazu ležal strážnik na zemi.
-„A do riti!“ to bola prvá veta, ktorá zo mňa vyšla, keď som si to všetko uvedomila. Vtom som za sebou začula Miša.
-„Dobrá rana Alex.“ Povedal, chytil ma za ruku a ťahal von. No ja som len nechápavo stála a snažila som si dať dokopy veci, čo sa udiali v poslednej chvíli.
-„Ja som ho zabila.“ Vyšlo zo mňa a automaticky som sa k nemu zohla a snažila sa nahmatať pulz. Nahmatala som. „Musíme ho vyviesť von!“
-„Nemôžeme. Musíme sa ponáhľať, inak tu zomrieme aj my.“ Povedal Mišo a opäť ma ťahal k východu.
-„Nie Mišo, bez neho nejdem.“ Odvetila som.
-„Ako myslíš.“ Povedal, prehodil ma cez plece a rýchlym krokom sa pobral von. Celou cestou smerom k autu som naňho kričala a nadávala mu. No on nič. Zložil ma až pri aute a prikázal mi nastúpiť si. Poslúchla som, pretože som mala dojem, že ak tak neurobím, tak mi urobí dačo on. Marianna si sadla vedľa mňa na zadné sedadlo a celú cestu do klubovne sa ma snažila utešiť. No kecy ako „to bude dobré“ a „nemysli na to“ naozaj nepomáhali. Rukami som si objímala nohy a pozerala som nepríčetne pred seba. Ani neviem ako som sa dostala do klubovne.
Táňa mi uvarila čaj, no ona bola asi jediná, čo sa tam o mňa zaujímala. Všetci ostatní pobehovali z miesta na miesto. Až keď vytiahli škatule, uvedomila som si, čo sa deje. Oni to tam balili.
-„Čo robíte?“ spýtala som sa.
-„Prepáč Alex ale musíme preč. Je to tu nebezpečné.“ Povedal Marek.
-„Jasné. Zdekovať sa. Najlepšie riešenie.“ Povedala som.
-„Ja nemôžem za to, že si situáciu vyriešila tak, ako si ju vyriešila.“ Odvetil.
-„Ja?!“ povedala som podráždene, „To som sa tam mala nechať zabiť?“
-„Nie. Ale mala si nechať Miša ísť pre Miloša.“ Odvetil.
-„To by nám naozaj pomohlo!“ začala som naňho kričať, „Nemali by sme vodiča.“
-„Ale veď Mišo je chalan.“ Povedal Marek a napchal pár vecí do škatule.
Vtom sa objavil Jakub, ďalší chalan z našej partie.
-„Marek, horné poschodie sme už zbalili. Marianna s Milošom sú už doma. Nahádžeme to do auta, zoberiem Táňu a padáme aj my.“ Povedal, no na mňa ani len nepozrel, potom odišiel.
-„Nevymažeš spomienky na tento deň.“ Povedala som.
-„Ja nie. Ale môj tatko je všemohúci.“ Povedal a odišiel aj on.
Zostala som v celom objekte sama. Tak toto sú tí kamaráti, pre ktorých by som položila aj život. Kam zrazu zmizli? Pustila som si telku na mobile a začala som pozerať film. Striedavo som plakala a spala. Spala som vtedy, keď už som nemala síl plakať a plakala som vtedy, keď som sa zobudila z nočnej mory.
Po dlhšom spánku som sa zobudila až ráno. V celej miestnosti zostal len môj batoh, karimatka a spacák. Pozrela som na mobil aby som zistila koľko je hodín, no ten bol vybitý. Ani sa nečudujem, keď som bola celú noc na nete. A tak som zostala v starom opustenom dome sama. Sama so svojimi spomienkami a myšlienkovými pochodmi. Nevedela som, čo sa deje vonku, nevedela som nič.
Na tretí deň ma konečne niekto navštívil. Konkrétne zásahovka. Nebránila som sa. Načo aj. Jednak to nemalo zmysel, jednak som už nemala síl a očividne mali jasné dôkazy, že som to urobila ja. Jediné, čo mi zostalo v hlave bola otázka: „Prečo som už plnoletá?!“
-„Máte právo nevypovedať. Všetko čo poviete môže a bude použité pred súdom. A ani by som vám to neradil, nepomôže vám to.“ Povedal asi veliteľ jednotky, „Ďalej, máte právo na advokáta. Ak si ho nemôžete dovoliť, bude vám pridelený štátom. Rozumiete svojim právam?“
-„Hej.“ Odvetila som, „Mám len jednu otázku, môžem?“
-„Akú?“ opýtal sa.
-„Ako je na tom ten strážnik?“ spýtala som sa.
-„Na tvoje šťastie alebo skôr smolu žije.“ Odvetil.
-„Vďakabohu.“ Povedala som s výdychom.
-„Presne tak, vďakabohu. Keby nežil, tak by sme ťa nenašli.“ Povedal, nasadil mi putá a vyviedol ma von.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár