Čo po tom, že som bola cca 50km vzdialená od všetkých ľudí, s ktorými som chcela tráviť narodky, čo po tom, že to bola sobota a autobusy chodili úplne na hovno; čo po tom, že som sa mala učiť na metodológiu?! Nepodstatné veci. Ale pekne poporadí.
Na Tri krále ma napadlo, že keď už ideme viacerí na tú skúšku z metodológie, mohli by sme sa to aj viacerí spolu učiť. Ale keďže som našla na nete len Simu, napísala som len jej. A keďže súhlasila, bolo to už jednoduché.
Dohodli sme sa, že príde vlakom okolo 8, že si pôjde pozrieť dáke veci do centra do obchodov a potom sa pôjdeme učiť. Prvá myšlienka, čo ma napadla: Vstávať o 7? Pri tom, že chodím spávať okolo 2? Fuuu.... riadne náročné. Ale budiž. Zvládnem to. Aj tak, ako sa poznám, zobudila by som sa skôr a nemala by som čo robiť.
Dávam si budík na 7.30 a líham si spať, ako inak, o 2 ráno.
Budík zvoní a mne ide hlavu rozthrnúť. Pozerám na mobil a vypínam budík.
SMSka? Od koho? Sima. Príde až o 13.09. Odkladám telefón a líham si opäť spať. No nedá mi to. Trikrát sa opäť presvedčím, či mi naozaj písala ona, či je to naozaj ten vlak a keď po treťom uložení telefónu pod podušku už nemôžem zaspať. Odpíšem jej a vyhovorím jej nákupy v Poluse. Však tam skoro nič nemajú. A neznášam to centrum. Navrhujem teda Aupark alebo Avion.
Postavím sa, pozrem do zrkadla – ako inak, vlasy mi opäť stoja ako každé ráno, ale dnes si to môžem dovoliť. Mám predsa narodky. Všetko robím spomalene až do 12tej hodiny.
Až vtedy si uvedomím, že je vlastne sobota, a že autobusy chodia naprd a že si budem musieť teda riadne švihnúť, aby som stihla prísť pre Simu. Poupratujem bodrel aby vyzeral aspoň ako organizovaný chaos, zľudštím sa a keď pozerám na hodiny v booku je presne 12:32.
Panika!!!!! 12:40 mi ide bus, ak ho nestihnem, prídem neskoro. Takú rýchlosť, akú som nahodila nemal ani Mig-Mig v kreslených rozprávkach, ktoré som pozerala, keď som bola malá.
Ale stihla som.
Keď som prišla na stanicu, bolo 13:02. Pozerám na svetelnú tabulu príchodov – Kúty 13:08 nástupište 2. Nové Zámky 13:09 nástupište 2. Zbehnem dole a prídem na nástupište 2 a nezačne vám tetuška hlásať, že Nové Zámky prídu na 1ku? Nervy!!! Tak som sa musela vrátiť späť.
Keď prišiel Simin vlak, čakala som na nástupišti ešte s jedným chalanom. Myslela som, že ma porazí. Neustále na mňa zízal ako keby som bola mimozemšťan (Sima. Dúfam, že som nevyzerala na stanici nejak podozrivo zvláštne a nepovedala si mi o tom )
Sima si vybrala Aupark za miesto nakupovania pretože tam je McDonald a mala ešte dáke kupóny. Kvalitne sme sa tam najedli, ja by som skôr povedala, že prežrali. Potom sme boli pozreť Simine šaty, ktoré samozrejme nikde nemali. A samozrejme sme sa povozili autobusmi kade-tade. ( a nie. Opakujem, neodpudzujem revízorov ani ich nepoznám osobne, ani môj oco nevlastní SADku ani nie som ani revízorom. Mám na to iný patent )
A keď sme sa konečne dostali na intrák, bolo niečo okolo piatej. Vrátnik ani nechcel za návštevu zálohu – preukaz. Na čo ma napadla jedna dosť zaujímavá vec (ale to možno v inom blogu).
Po vybalení a vyskúšaní vecí, ktoré sme nakúpili (ako správne ženy) sme sa posilnili a hor sa učiť sa.
A keďže vieme, že únava, nie veľký záujem a energy drink robia divy, aj to tak vyzeralo.
Síce sme mali za pomerne krátky čas prebehnutých dosť prednášok, ale však uvidíme, ako to Radovi natreme v utorok.
Každopádne, brepty a „reliabilita“, ktoré sme hádzali jednoducho nemali chybu. Ešte raz chcem poďakovať Side3, že sa zúčastnila učenia metodológie so mnou. A dúfam, že niekedy podnikneme aj dáku inú akciu spolu.
A inak, dnes som stretla na chodbe suseda – že ťa pozdravuje
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
@side3 jasne, odkazem a blog o vratnikovi pisem za takych 12 hodin, kedze toto je uz moj treti blog pre dnesok
3
Napíš svoj komentár
PS: odkáž susedovi, že aj ja ho pozdravujem