Písal sa rok 2006. Jún. So sestrou a rodičmi sme boli na dovolenke v Chorvátsku. Jedno pekné ráno som si zapamätala až príliš dobre. Vstávali sme dosť zavčasu aby sme stihli raňajky. Ako som mala vo zvyku vyšla som na slnkom zaliaty balkón. Mali sme výhľad na more, no ak sme sa k nemu chceli dostať, museli sme prejsť ulicou, dole schodmi a až potom sme sa ocitli na krásnej kamienkovej pláži. ‹‹‹Dnes je pekne!››› pomyslela som si a chystala som sa z balkóna odísť. ,,Pomóc! POMÓC!!" Tieto dva výkriky preťali horúci letný vzduch ako dva šípy. Zastala som, pozrela na more. Spočiatku som si myslela, že ide o hlúpy žart nejakých pojašených chalanov, no hneď mi došlo, že asi nikto by nekričal o pomoc pre zábavu. Povedala som to rodičom. Medzitým krik ustal a tak som sa s bezstarostnosťou vtedy ešte 11-ročného dieťaťa spolu so sestrou a rodičmi vybrala na raňajky.
Dnes sa mi po stýkrát v hlave vynára otázka: ,,Čo som mala robiť?" Dodnes to neviem, ale možno som mohla zabrániť tomu čo sa udialo.... Dozvedeli sme sa to až o dve hodiny od toho čo som počula bezbranné volanie o pomoc, keď sme si s dobrým úmyslom šli zaplávať. Asi by bolo lepšie, keby sme tam nešli. Polícia, sanitka (už zbytočná), ,,obeť" zakrytá čiernym igelitom a ... pohrebná služba. Dnes, keď píšem tento článok mi je ešte zle- viem si to predstaviť tak živo akoby to bolo včera. Bol to Slovák, už starší- dobrý plavec z vedľajšieho hotela. Bol tu na dovolenke s manželkou, teraz už vdovou.
Utopil sa.
V ten deň som už do vody nešla.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár