Ako sa silvestruje v Paríži

Paríž.
Mesto módy, mesto svetiel, mesto lásky... . Každý si vyberie to svoje.

Ak sa niekto vracia na jedno miesto po tretíkrát v priebehu troch rokov, má to preňho určitý význam. Aspoň so mnou je to tak.

Prvýkrát som tu bola so školou. Začiatok septembra, slnko sa pravidelne niekoľkokrát za hodinu striedalo s dažďom, davy turistov sa po lete trochu (ale fakt len trochu) zmenšili.

O desať mesiacov znovu, tento raz s profesorkou. K Parížu sme si pridali Normandiu a Bretónsko. Bol to darček na osemnástku, prelom júla a augusta, davy ľudí nekonečné, rosničky v telke nadšene štebotali o horúčavách aké tu dlho neboli, my sme sa chladili v múzeách a s nohami vo fontáne na Trocaderu , večer fandili Saganovi na záverečnej etape Tour de France.

A tretí raz? Tento týždeň. Silvester v Paríži. Čo viac si človek môže priať? Začať Nový rok na mieste, ktoré miluje...
Davy ľudí sú ešte nekonečnejšie, pod Eiffelovkou čakáte aj tri hodiny (ak nie ste prví v rade lebo ste prišli hodinu a pol pred otvorením ako my), kým vám prehrabú batoh/kabelku či náhodou nie ste terorista. Potom sa môžete korčuľovať na prvom poschodí alebo sa nechať vyviesť výťahom na vrch a nechať si zaľahnúť v ušiach a potom s nemým úžasom stáť a pozerať sa do vzdialenosti 70 kilometrov a navyše zistiť, že podobnosť medzi Slovenskom a Francúzskom sa nachádza práve na vrchole Eiffelovej veže, konkrétne na nie práve najčistejších toaletách.

Alebo môžete navštíviť Versaillský zámok a záhrady, prípadne sa do záhrad len dobíjať a potom zistiť, že ich pre poľadovicu uzavreli.
Alebo choďte na Montmartre, sledujte umelcov na ich námestí, vyjdite po XY schodoch ku Sacre Coeur, bazilike na kopčeku, odkiaľ uvidíte to, čo ste ešte v živote nevideli a budete nasávať atmosféru aká inde nevládne. Típek stojaci na schodoch vám zaspieva No woman no cry a vy budete mať chuť hodiť sa mu okolo krku, no nakoniec si ho len odfotíte.

A asi pôjdete aj do Louvru, kde vás poteší vstup zdarma (teda ak ste študent do 26 rokov) a fotka s Monou Lisou, ak ju teda nájdete v múzeu, ktorého vraj dokopy majú 13 kilometrov.

Alebo sa budete len tak, ruka v ruke (prípadne ruka vo vrecku, kde si pre istotu držíte peňaženku) prechádzať popri Seine. Ak s vami pôjde sestra a nie frajer a vy sa usmejete na chlapíka čo sa fotí na moste, možno na vás zakričí ,,Come here!“ a vy rozveselene pricupitáte a odfotíte sa s cudzím človekom a zlepší vám to už aj tak dobrú náladu.

A možno sa (ako pár našich spolucestujúcich) rozhodnete ešte raz vrátiť ku Sacre Coeur ,a keďže je Slivester zažijete paniku v metre a budete sa báť, že ujovia policajti tie vodné delá ozaj použijú.

Ak si chcete kúpiť prípitok, budete upozornení, že od 12tej hodiny posledného dňa v roku platí v celom Paríži zákaz predaja alkoholu a ak na to pozabudnete a nestihnete to, bude vám ponúknutý už len pôvodne šetsťeurový Hubert, tentokrát za neodolateľných štyridsať eur. A tak vám postačí džús.

Pred polnocou vyriešite problém s chýbajúcimi toaletami, spôsobom, za ktorý by ste možno aj pokutu dostali, ovšem keby pred vami z tých kríkov nevyliezali práve policajti.

Trasúc sa zmesou hladu (lebo aj predavači so stánkov s občerstvením chcú silvestrovať, tak ich zavrú), zimy ale predovšetkým emócií sa postavíte k pár tisícom ľudí stojacich na Champs-Elysées a budete kričať “Hepy ňú jír“, lebo po francúzsky neviete. Alebo budete len tak v nemom úžase stáť s foťákom v ruke, ktorý sa vám počas nahrávania celej tej parády vybije.


Ale to je úplne jedno, pretože ste boli práve vtedy a práve tam.

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu