„Asi som hlúpa, asi dostávam schizofréniu!“ Pomyslela si sama pre seba. Totižto, drahý čitatelia musíte vedieť, že táto knižka, hoc bola neznámeho titulu, neznámeho autora bola veľmi vzdelaná. Po tomto svojom výroku, sa kniha nafučala sama na seba a neustále si hovorila aká je nezmyselná, stará a hlúpa. „Ach, kniha hlúpa si! Toľko túžiš po pozornosti, že z toho dostávaš psychické traumy! Počuješ hlasy, ale pritom to môže byť iba vietor, ktorý sa vonku hrá na pána sveta!“ Zafučala ešte raz nahnevaná sama nad sebou. Po minútke citového výbuchu sa kniha znova upokojila a ako vždy zostala nepohnuto ležať zračiac do okolitej temnoty. Zrazu znova ten hlas, avšak tento raz nie už taký jemný, ale silnejší a silnejší, postupne gradoval až do momentu kedy si kniha konečne uvedomila, že to je naozaj skutočnosť. Preľaknutá sa pozrela do temnoty napínajúc svoj sluch. „čo, to? Vari počujem naozaj hlas? Spočiatku nevedela či sa má tešiť, báť alebo byť z toho zúfalá.“ Po chvíľke sa však hlas k nej priblížil natoľko, že ho mohla priam cítiť na svojich prachom pokrytých stránkach. Zrazu zacítila jemný vánok, ktorý odvial značnú časť prachu z jej vnútra. „Bŕŕŕ“ Až to striaslo našu knihu, ktorá už roky nebola privyknutá na čerstvý vánok. Po chvíli, ktorá by vám v jej situácií pripadala ako večnosť si začala uvedomovať celú skutočnosť čo sa okolo nej odohrávala. V jej knižnom srdci zrazu pocítila nádej, už jej fantázia pracovala na plné obrátky, predstavila si ako ju držia niečie ruky, ako ju čítajú, ako z nej citujú, ako si ju šanujú a ako ju hlavne milujú! Po rokoch opustenia, odmietnutia a samoty by konečne mohla zacítiť niečí slastný dotyk. Napínala uši ako len vedela, aby započula znova ten hlások, ktorý ju napĺňal nádejou. Postupne sa okolo nej rozozvučala najkrajšia symfónia akú si kniha vie predstaviť, avšak, žiaľ táto symfónia bola len výplodom jej z časti chorobnej fantázie. Nie, nemyslite si, že všetko čo sa udialo nebola skutočnosť! Áno, skutočnosť to bola, ale bola prikrášlená neobyčajnou knižnou fantáziou neznámeho autora. Popravde ten hlások, nebol hlasom, ale zašuchotanie labiek po podlahe a vánok bol len rozvinutie prachu po rýchlom prebehnutí tejto neznámej bytosti.
„Ahoj!“ Kniha, s úsmevom na perách stále sa nerozpamätajúc zo svojho sna otvorila oči dúfajúc, že zazrie ľudskú osobu, avšak aké veľké a desivé bolo jej sklamanie, keď namiesto človeka videla pred sebou malý ňufáčik, dve zvedavé očká a obrovské uši. Zrazu zacítila jemné poštekleni. To jej totižto táto tajomná bytosť prešla svojimi fúzikmi po stránkach. Popravde, táto tajomná bytosť vôbec nebola tajomná pre knihu, vedela, že to je jedna z myší, čo ju chodia niekedy ohrýzať. Avšak, ešte nikdy nepočula myš rozprávať, vždy bola presvedčená o tom, že sú to hlúpe, malé tvory, ktorých životnou náplňou je strpčovať ľudom a veciam okolo seba život. Nemôžete sa čudovať, že naša kniha bola zdesená, preľaknutá a hlavne hlboko urazená. Urazená z jednoduchého dôvodu, že táto primitívna bytosť s obrovskými ušami sa odvážila k nej prehovoriť. Vystrúhala grimasu, ktorá dávala najavo: Nemám záujem!
„Ahoj“ ozvalo sa ešte raz. Kniha stále urazená vo svojej pýche sa neozývala. Zrazu zacítila ako po nej behajú jemné tlapky, ako po nej skáču a obzerajú si ju zo všetkých strán. Po hodnej chvíle tohto týrania, popravde to bola hodná chvíľa len pre našu knihu. Ak by sme chceli byť presný, povedali by sme: Asi po piatich sekundách, ale to sa nehodí do tohto príbehu. Čiže, asi po hodnej chvíle tohto týrania kniha nahnevane zakričala na myš.
„Čo si to dovoľuješ behať po mojej čiernej väzbe, čo si to dovoľuješ si ma obzerať ako keby som bola na predaj!“
„Prepáč, ale ak by som vedela, že žiješ a dýchaš nikdy by som si nič také nedovolila! Kto si vlastne?“
Kniha sa hrdo nadýchla a spustila dlhosiahlíýpredslov:
„Vidieť, že si len obyčajná Mus Musculus, ak by si bola vzdelaná, inteligentná a užitočná ako ja, určite by si vedela, s kým máš tú česť sa rozprávať. Totižto ja som prameň múdrosti, skala vedenia, nekonečné množstvo informácií. Ja viem na tvojej tvári vyčariť úsmev, zdesenie, kŕč, smútok, radosť. Viem spôsobiť, že umrieš, ale aj že prežiješ. Ja som tá, ktorá niečo znamená na tomto svete. Ja som tá, ktorá ukladá ľudské deti spať a v noci obšťastňuje dospelých. Ja som tá, ktorá ťa vovedie do zázračných príbehov, tá, ktorá ti povie dobrodružstvo, tá v ktorej uvidíš svoju vlastnú dušu a budeš chcieť sama nad sebou zaplakať. Ja som tá, ktorá ti povie skutočnosť, ale popri nej ťa oklame budúcnosťou a vyryje ti do srdca pečať minulosti. Ja som tá, ktorá ti povie pravdu, ale bude ti aj klamať. Som vedecká, umelecká, fantasmagorická, očarujúca a hlavne som to kde sa to začína a kde sa to aj končí.“ Po tomto dlhom predslove sa opäť hrdlo nadýchla a už chcela pokračovať a vzývať samú seba, keď jej v tom myška zvedavo skočila do rečí.
„Keď si taká veľkolepá, prečo potom ležíš takto v biede?“ s úsmevom na perách sa jej myška spýtala. Kniha, urazená nad touto otázkou sa pohŕdavo zahľadela na myš pričom jej v mysli prúdilo množstvo myšlienok. „Čo si to dovoľuje, táto malá potvora takto sa so mnou rozprávať? Vedomosťou mi nesiaha ani po prvú stránku...“ Ako tak urazene uvažovala sama nad sebou, myš sa znova ozvala.
„Nechcela som ťa uraziť, nechcela som aby si si o mne myslela, že nie som nevychovaná. Popravde mám svoju výchovu.“ Tentoraz už bez úsmevu myš na ňu hľadela s vážnosťou na jej šedej tvári.
„Ospravedlnenie sa prijíma“ s pomaly uzdravujúcou urazenou pýchou jej odpovedala a zostala ticho. Po minútke, dvoch možno aj po piatich minútach ticha sa kniha obzrela na myš, ktorá ju nechcela opustiť. Myš tam stále stála a s tým istým výrazom sa na ňu pozerala. Po dlhočiznej chvíle, asi 10-tich sekúnd to nevydržala a spýtala sa jej:
„Prečo tu ešte si? Prečo sa na mňa tak pozeráš a nenecháš ma ležať samú? Vari, si myslíš, že tým, že mi budeš nablízko zmeníš môj údel?!“ Myška sa po týchto slovách len usmiala, podišla bližšie a tichým, citlivým hlasom jej povedala:
„Vieš, kniha...ja viem čo si myslíš, ja viem čo si veci ako si ty myslia. Viem, ako hľadíte na nás, jednoduché, prostoduché myšky. Viem, že nás považujete za hlúpe, nevzdelané. Áno, možno, popravde sme také. Nikdy sa nám nedostalo takej výchovy ako vám, my sme neboli vystavované v univerzitách, kde sme sa mohli rozprávať s tisíckami náučných kníh plných vedomostí. My sme nepočúvali dobrodružné príbehy o princoch a princeznách. O nás ľudia nepísali básne, nerozprávali o nás výroky, nebrali nás ako niečo čo je večné a nadovšetko vzácne. Ale hoc, si zažila toto všetko. Hoc si bola na vrchole, o to viac mi je ťa ľúto. Vidím ťa a spomínam na chvíle, kedy si aj ty patrila k tým milovaným, vidím ťa ako po tebe prechádzajú ruky čitateľov, ako obdivujú tvoj čiernu väzbu ako čítajú titul zlatým písmom napísaným. Ako preberajú slová a vety, ktoré vytvárajú nádherný príbeh. Ako sa mladé slečny učia naspamäť z teba citáty, ako chlapci túžia byť postavami, ktoré sú tvojou neoddeliteľnou súčasťou. Ale o to viac mi je ťa ľúto.“ Po týchto slovách sa myš obrátila a tak ako tajomne prišla, tak aj zmizla. Kniha sa na ňu jednostaj pozerala, chcela na ňu vykríknuť, chcela aby sa ešte otočila a vysvetlila jej to všetko. Túžila ju zastaviť, pretože vedela, že táto myš jej vie konečne priniesť pokoj. Už otvárala svoje ústa, už vyriekla prvé slovo, avšak v minúte jej poslednej šance zostala ticho.
Po dlhom čase som niečo znova napísala. Hádam to niekomu prinesie radosť, možno zdesenie. Možno niekto nad tým ohrnie nosom a povie si, že už niet príbehu, ktorý by ho nadchol. Lenže tak ako som, tak ako dýchal verím a dúfam, že to každému jednému z vás niečo dá, hoc pozitívne, hoc negatívne.
Budem rada za každý jeden komentár, negatívny, ale aj pozitívny.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár