Neznášam ten pocit, keď viem, že človek môjmu srdcu blízky, nosí v srdci obrovský smútok, na duši ho tlačí žiaľ,ako kameň v topánke a pri každom kroku ho tlačí tak veľmi,že po pár krokoch, ktoré sa odhodlal predsa len urobiť napriek všetkým NIE v jeho ja, má nohy celé krvavé a zráňané a vodavé pľuzgiere mu znepríjemňujú i ten najmenší krok, ktorý urobí.
Neznášam ten pocit, keď človek môjmu srdcu blízky má v očiach potlačené slané slzy, ktoré hoc nevidieť, páli ho a ničia. Ničia všetko, a najmä človečentvo v ňom samom. Zabíjajú v ňom to živé. Jeho srdce tlčie, no netlčie už viac ako ľudské, ale iba ako stroj, ktorý nechce cítiť.
Neznášam ten pocit, keď sa cítim bezmocná. Stojím zoči voči človeku, môjmu srdcu blízkemu človeku, a neviem, ako by som mu mohla čo i len trošíčku zmierniť všetky tie príznaky blbej chvíle, blbej nálady, blbého života. Cítim sa hlúpo, no nedokážem prelomiť tieto ľady a dodať mu do duše to, čo v tej chvíli, v tej nálade, v tom konrkétnom stave života potrebuje, čo si pýta jeho ja.
Môže sa tváriť, že tu nič z toho nie je. Ani smútok, žiadna bolesť, či tá tekutina uvoľnújuca stres stekajúca mu po jeho horúcich lícach, a všetko to nehorázne kruté, odporné a špinavé od tohto sveta a skaličených ľudí, všetko to potlačené v duši, no všetko to tu je a ja to cítim, že to tu je. A všetko, čo urobí, čo povie, bude len hlúpa pretvárka, ktorou ma aj tak neoklame, tak ako ma ňou neoklamal nikto pred ním.
Neznášam ten pocit, keď v noci spím a trhá ma zo sna. Zo zlého sna. Výkriky zúfalstva, pod stekajúci po chrbte, srdce pulzujúce v krku, horúca krv preplachujúca moje žily tuhne ako v momente strachu, či úzkosti,alebo paniky. A to všetko len preto, že ma vydurí zo sladkých snov nočná mora, o jednom, či možno i viacerých ľuďoch môjmu srdcu blízkych, a ja viem, že ma potrebujú. V tej chvíli tak vzdialená, tak bezmocná, bez možností, bez šance niečo podniknúť. Ráno sa zobudím, a nie je to o nič lepšie.
A tak nikdy nie som v správej chvíli na správnom mieste. Mýlim sa, a všetci tí pykajú. Padám. Nikto z nich si to nezaslúži. Všetci pre mňa znamenajú nekonečne veľa. Znamenajú pre mňa svet. Oporu. Všetko.
Neznášam ten pocit, keď len tak stojím pred ním a tvárim sa, že nič. Neznášam vidieť tú lásku z jeho očí. Vidieť, že nič nie je v poriadku, hoci by chcelo byť. Neznášam, keď som zlá, chladná, egoistická, sarkastická. To nie som ja. To nie je prejav mojich citov. Je to prejav môjho ja, no žiaľ dodnes som neprišla na to, ktorého vlastne.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár