Napísala by som, že to boli vzrušujúce, dušu i telo uchvacujúce a pohlcujúce, a bravúrne, nekonečne dlhé dni, ktoré mi sem nedovolovali prísť a napísať niečo nové o mne, o mne a o Pánovi Vincentovi,či akýkoľvek iný- tak precízne vymyslený príbeh, no v skutočnosti to bola len moja blbá lenivosť, sexuálne hry s mojim priateľom, čajíčkovanie, kávičkovanie, fľákanie sa po bacilmi- nabitých klimatizovaných nákupných centrách, a v poslednom rade dementná škola, ktorú som musela z času na čas... resp. občas uctiť prítomnosťou svojho cteného zadku a mojej telesnej schránky.
Okrem týchto aktivít som nerobila vôbec nič. Leda tak občas zašla na nákup nevyhnutných vecí ako sú potraviny, pivo, či iné opojné jedy a pochutiny. Niekoľkokrát som zabalansovala, odžúrovala jeden ples v spoločnosti viac, než troch tanečných partnerov, ktorí sa o mňa pobili na parkete a ja skončila s vykĺbeným ramenom, a keď už bola reč (v predošlých dieloch) o tom, že mám novú prácu, tak som aj natočila niekoľko videoreportáží, skončila nadratá so šéfom, prepitá až na toľko, že mi prestalo chuť piť i vodu z vodovodu.
Moji spolubývajúci, ktorým som chcela venovať samostatnú kapitolu v tomto excelentne bravúrnom veľdiele ma vytáčajú svojím nepochopením chaosu deň čo deň, a čoraz viac. Až som sa rozhodla hľadať nové bývanie. Usúdila som, že nie som prasa, čo chce žiť v platenom chlieve za 95 euro mesačne, prípadne sa za túto cenu za facku nakaziť nejakou infekčnou chorobou, ktorá sa tam ( predpokladám!) v blízkej dobe v tej špine, smrade a lepkavosti začne šíriť.Nechcem byť toho účastná. A navyšše, môj pud sebazáchovy a tá mladá dáma vo mne mi to ani nedovolia, a tak ma ťahajú preč. Nie ďaleko. Ale proste preč odtiaľ.
A teraz som tu. Bohužiaľ. Živá, zdravá..a ako vždy krásna, s vypumpovanou inteligenciou a sarkazmom na plné gule... očarujúca ..so zlatou aurou, a najmä skromná tak,ako vždy. A tak, ako ma Pán Vincent proste miluje. Teda, aspoň tak mi to už neraz povedal. A ja ho poslala do zadnej časti, už raz dnes tam vyššie spomínanej, až na to, že to nebola moja ctená,ale jeho ctená, bez mihnutia oka. Čo už s ním, keď si nedá povedať. Furt ma miluje, furt chce pusu, furt sa mi natláča do sprchy, ako keby nevedel pochopiť ten fakt, že to je jedno z mála miest na našej zelenej planéte, kde chcem byť celkom sama. Len ja, príjemná vôňa môjho sprchovacieho gélu a anticelulítidový gél. Ako keby mu nestačili kávičky so mnou. Ako keby mu nestačila práca so mnou v dram_teame.Ako keby mu nestačilo, že ma permanentne ožiera. Ako keby nestačilo, že ho mám rada ako vlastného brata. A možno aj inak. Vraj vo mne odhalil city. Vraj vo mne odhalil skvelého človeka. A ja sa len v duchu smejem. City sú mŕtve, najlepšia obrana je útočiť a dať najavo emóciu je stelesnený sarkazmus. Človek vo mne umrel už dávno. Ak vo mne je, tak je to len nejaký výplod môjho karmického znamenia.. ktorý si tu, podľa všetkého, odpykáva činy za predošlý život.
Ak sa my dvaja s Pánom Vincentom niekde dáme dokopy, tak to bude na srdcovo- cievnom po infakrte. On z kávy, ja z niečoho iného.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár