Som mladý, investigatívny žurnalista na voľnej nohe, čo v praxi znamená že ma po škole nikde nezobrali a živý ma mama. Potrebujem si zarobiť konečne nejaké peniaze. Naposledy som písal článok o tom, ako obchodné reťazce sledujú nás život podľa tých club card, ktoré nosí každý idiot na kľúčoch. Kupujete V septembri školské pomôcky, máte deti. Kupuje pampersky, narodilo sa vám ďalšie, kupujete kondómy, máte frajerku, začali ste kupovať veľa alkoholu, nezvládate rozchod. Oni si to všetko zaznamenávajú! Vycapil som ho na svojom blogu, prečítal si to šéf a vyhodili ma s Tesca. Dôvod? Narúšanie obchodnej stratégie a hanobenie dobrého mena obchodu. Žiadny žurnalista, pokým ešte študuje, nechce skončiť v bulvári. Máme sny o tom ako pôjdeme do Sýrie, do Afganistanu a zistíme pravdu a potom nás bude nahánať CIA, ale my prežijeme a svet sa dozvie ako tam zabíjajú nevinné deti. Aspoň ja som si to tak myslel. Problém je v tom, že to každý vie a každý na to serie. God bless America. Čo robím teraz? Idem písať pre bulvár. Nie o Vajdovi alebo o Belohorcovej, že si zajebala pysk horčicou, v lepšom prípade že stará mama v Letanovciach má len 28. Nie to nie, to je až príliš moc. Ja som si vyhľadal pani upratovačku z rokovacej miestnosti národnej rady Slovenskej republiky. A prečo? Všetkým Slovákom ukážem, že tí vyretušovaní fešáci z bilboardov sú len neporiadne svine. Aspoň som si myslel, že to tak urobím, keby tou upratovačkou nebola Ezra Mullerová.
- Dobrý deň, tak ja som ten chapík ktorý dal inzerát. Takže vy ste pani?
- Slečna, slečna Mullerová. Ezra Mullerová.
- Máte zaujímavé meno, teší ma ja som Igor Siváček.
Je divné hovoriť asi 85 ročnej babke slečna. Dal som inzerát do novín s finančnou odmenou 30 eur a ozvala sa. Hľadám človeka, ktorý upratuje po rokovaniach Národnej rady Slovenskej Republiky.
Asi 140 centimetrová, malá, milá slečna zo sivými vlasmi pochopiteľne, s takým žiarivým, až hrejivým výrazom, ktorý by ste na slovenských uliciach len ťažko hľadali. Zvláštny bol ale jeden neopísateľný prvok v tvári. Medzi mnohopočetnými vráskami, spadnutými a časom ošľahanými lícami, nad dvojitou bradou sa skrývalo niečo divoké. Niečo nezlomiteľné, samostatné a emancipované. Alebo sa to skrývalo za tým svetrom niekde v útrobách pri srdci?
Potom ako sme sa zvítali v cukrárni, začal rozhovor. Nesmiem zabudnúť, že som sa ponúkol, že dnes platím ja. Objednala si ZACHER tortu, krémeš, čokoládová roládu, tvarohovú kocku, alžírsku kávu, horúcu čokoládu a aby ju náhodou nesmädilo tak aj minerálku. Netuším, kde sa to do nej zmestilo. Teraz vám prečítam poznámky s nášho rozhovoru, ktorý som si nahrával.
- Prejdime k prvej otázke : Ako ste sa dostali k tejto práci Ezra?
- Tak viete, my vo vchode máme veľmi dobré susedské vzťahy a Paľkov syn, to je môj sused z dvojky, robil ešte v 99 na ministerstve, tak mi to vybavil. Vidíte aj na takéto posty sa dostáva protekciou. Teraz to bude 15 rokov čo tam pracujem.
- To je zaujímavé, poďme ďalej, ako to vyzerá počas rokovaní, hlavne tých dlhších?
- Záleží na aktuálnej vláde a strane, ale je niekedy vtipné sa na nich pozerať. Napríklad taký KDH-áci, sa stále hlásia manželkám, že prídu neskoro a potom ich ukľudňujú pri hádkach. Sú to taký slušnáci, poserkovia a skoro každý je pod papučou, keby si ste videli Fígeľa ako telefonuje s manželkou : Zlatko no tak nehnevaj sa, schvaľujeme kde pôjdu Eurofondy. Potom také SNS, tí chodili domov stále píjaný. Slota na čele.A SDKú? Všetci do jedného vybiehali každú chvíľu fajčiť. V skutočnosti to tam nikoho nezaujíma čo sa deje.
- A po kom ostáva najväčší bordel?
- Takže, minister zdravotníctva si obhrýza nechty a potom ja to musím zberať, to je strašné prasa, zase keď ide premiér na záchod, pernamentne obští dosku. Neviem či má s pisoárov strach, alebo sa pred kolegami hanbí, že ako alfa samec ho má najmenší. Nedá sa to takto povedať, každý ma niečo, ale odkedy tu nie je SNS nenachádzam pod stolmi prázdne fľašky, respektíve vyliaty alkohol.
- A ženy, aj oni sú také prasatá?
- No k tomuto mam jednu príhodu, raz som videla ako zo sály beží ta Nicolsonová, viete manželka toho čo napísal Gorilu, vlastne už bývalá. Tak som si myslela, že chytila chudinka nejakú hnačku, ale jak som to tam večer umývala bol zapchatý záchod a smrdelo to tam ako v zoo. Na druhý deň keď odchádzala, ja som jej povedala na rozum či doma nemajú záchodovú kefu, že ja jej požičiam.
- Dokedy bežne pracujete ?
- Väčšinou krátko, im sa tam nechce dlho blbnúť chlapcom. Ale keď už vládnuce strany niečo preženú, tak sa odvolávajú a kecajú tam aj do polnoci a ja tam ako taká piča sedím a zmeškám Búrlive víno. Och pardón, prepáčte, toto tam nepíšte. Napíšte krava alebo hlupaňa, to je dobré.
- Tak to by bolo na dnes všetko slečna, Ďakujem veľmi za rozhovor, aj som sa zasmial, normálne ste mi zlepšila náladu no mám ešte jednu otázku na vás.
- No akú môj zlatý?
- Nemohol by som s vami stráviť jeden deň v robote?
Na druhý deň som sa ocitol v parlamente, síce iba v miestnosti pre upratovačky, ale aj to je niečo. Pani Mullerová mi ukázala svoje náčinie v podobe metly, všetkých prípravkov a rukavíc. V tej miestnosti to mala veľmi zaujímavo zariadené. Na takú babku by ste možno povedali, že si tam dá kríž nejaké časopisy a kvietky, ale ona nie. Polepené fotky s novembra 89 a články o prepúšťaní politických väzňov. Na poličke knihy ako George Orwell 1984 a životopis Petra Kropotkina, anarchistického aktivistu a filozofa. Namiesto krížoviek notebook. Pekne na zeleno vymaľované a žltý koberec. Mala tam obrovský pohodlí gauč, ktorý sa vyrobil v časoch, keď sme ešte všetko nedovážali z Nemecka.
- Podťe Igor, prídu novinári a budú sa robiť vyhlásenia. Idú na seba žalovať. Zrobila som vám aj desiatu zato včerajšie pozvanie. Rozdelíme sa.
Povedala a strčila mi do ruky 4 rožky zabalené v servítkach, ona zobrala termosku s čajíkom a dva poháre. Sadli sme si pred jej základňu a pozorovali ako postupne prichádzajú. Jojka, markíza, prišli aj zo sme a TA3. Ako som im len vtedy závidel oni, mali oblečenie drahšie ako moja obývačka, kamery, mikrofóny a išli sa rozprávať s ministrami. Ja tu sedím s upratovačkou a jem rožok s maslom, šunkou a paprikou. Môj psychický stav bol podlomený, kým som neuvidel moju spolužiačku z vysokej. Blbá Anča, s narúžovanými červenými perami, v matne červenom, až bordovom kostýme si kráča vedľa kamery z logom RTVS. Do piči. Hocikto len nie ona, veď ona ledva prešla skúšky a celý ročník ju upodozrieval, že spala s profesorom. Výborne, keby že mám trojky prsia a roztiahnuté nohy, možno by som sa tam dostal aj ja.
- Aj ja som tak vyzerala, keď som bola mladá, možno ešte lepšie. Akurát som sa neobliekala ako štetka s červeným rúžom, výstrihom a sukňou príliš krátkou. Keď sa zapozeráte poriadne, môžete vidieť, že má podväzky a zošúchané kolená.
- Máte pravdu, vy vyzeráte lepšie aj teraz.
Zasmiali sme sa.
- Chutí?
- Jasné slečna.
- Ale aj tak mi je blbé, že som ťa včera tak vyžrala a popýtala ešte aj 30 eur. Pozývam ťa na pivo.
Dnes som nevidel nič zaujímavé. Akurát zopár sedlákov v obleku. Premiér, minister, novinár, upratovačka. Ako hovorí moja babka, všetci serieme to isté hovno. Keď sme opustili budovu parlamentu, išli sme autobusom číslo 7 na Rožnavskú a odtiaľ 5 minút peši do krčmy s názvom Pod Schodami. Môj sen bol sedieť so Štefanom Hríbom v relácii Pod Lampou, ale každý musí niekde začínať.
- Jožku, Čau, dones tu pre mňa a mladého pána dve malé pivká a každému po poldeci slivky.
- Ale teta..
- Aká som ti ja teta, ja som Ezra teší ma.
- Výborne ja som Igor.
- Možno je to osobné Ezra, ale nebude sa manžel hnevať, že idete neskoro z roboty?
- Ja nemám manžela.
- Tak to mi je ľúto, úprimnú sústrasť.
- Nie on nezomrel, ja som nikdy nemala manžela.
- A to prečo ak môžem vedieť.
Čašník akurát doniesol poháriky aj pivo. Pani Ezra vstrebala poldeci, zapila pivom a povedala.
- Lebo v ženskej base som na žiadneho nenatrafila. Zavreli ma KOMUNISTI. Na pivo ťa pozval disident môj zlatý.
- Tak, to mi je ľúto ja, ja neviem čo na to povedať.
- Nehovor, vypi a zapni diktafón. Jožku, dones ešte dve. Poviem ti to, čo som už dlho chcela niekomu povedať a budeš mať článok ako vyšitý. Potom dostaneš aj môj denník.
Keď ste si mysleli, že za komunizmu bolo dobre, tak sa mýlite, nebolo. Keď si myslíte, že viete celú pravdu, neviete. Keď si myslíte, že komunisti boli svine, je to slabé slovo. Začnime pekne od začiatku. Dnes večer som prišiel na dve veci. Že 70 ročná babka vydrží v pití viac ako ja, lebo som sa ožral pod obraz boží a zvracal 4 krát a že komunisti ututlávali viac ako je to zdravé. V 71 roku, tri roky po vpáde Rusov, sa v Martine sformovala teroristická skupina ProCharta 5. Vtedy ešte slovo terorista neexistovalo, boli to disidenti a nepriatelia štátu, ale aktívnejší ako by sa vám mohlo zdať. Prečo som ju teraz pomenoval teroristická? Majú na svedomí 27 vrážd. S toho 15 agentov štb, čiže štátnej bezpečnosti, ktorý akýmkoľvek spôsobom trýznili ľudské bytosti a obmedzovali ich slobodu. Nad odpočúvaním bytov sa už nikto nepozastavoval. Odstránili tých, ktorý majú na rukách ľudskú krv. Agent štb Milan Poláček, telo nájdené 5. Júla 1971. Schytal guľku do hlavy. A začo? Mlátenie politických väzňov, schválenie útoku na poľské utečenecké lietadlo, ktorý mal 7 obetí, medzi ktorými boli aj malé deti. Zmiznutie minimálne 3 nevyhovujúcich osôb z povrchu sveta. Ich násilné odstránenie. Andrej Bondra, nájdený po známkach súboja, obesený v lesoch Vysokých Tatier. Bol to donášač. Aj zopár úradníkom boli prerezané brzdi na aute. Výbuch, atentát na ministra poľnohospodárstva, ktorý ale nevyšiel. Ani o jednom s týchto počinov sa verejnosť nedozvedela, bolo to navždy ututlané a spisy spálené. Čo sa stalo s ProChartou 5? Dvaja z nich Milan Ondrovčík a Dávid Podolák, boli zabití pri akcii 5. Novembra 79, párik Hanka a Andrej Ivončovci sa dostali do rúk polície a boli tajne popravený na Pankráci v Prahe 4. Augusta 81, ale čo piaty člen? Piaty člen, Ezra Mullerová.
- Je mi smutno za kamarátmi, Igor, je mi za nimi smutno.
Hovorila Ezra opitým a plačlivým hlasom.
- Kurvy, všetkých ich postrieľame komunistov škaredých, zavesíme ich dole hlavou na kráľovu hoľu na ten zelený strom.
- Igor ty už nepi, ide ešte ten diktafón?
- Áno, Ezra.
Ezra mi porozprávala silný príbeh. Teraz tu plače žena, ktorú som ešte predvčerom nepoznal a ja mám chuť plakať s ňou. Toto bola tá divokosť toto bol ten odpor v jej tvári, tie roky, tie spomienky, tá krv.
- Igor, ty si to zajtra nebudeš pamätať tak ti to nahrám.
Ráno som sa zobudil a pustil som si ten diktafón a možno s opicou, ale hlavne s otvorenými ústami som počúval. Netušil som ako som sa dostal domov a pamätal som si to presne po pasáž, ty si to zajtra nebudeš pamätať. Nevedel som či tomu veriť, ale počúval som.
- Koľko komunistov je teraz vo vláde? Koľko ľudí z bývalej KSČ, teraz rozhoduje o našich životoch a peniazoch? Tí ľudia majú na svedomí krv, zatvárenie, obmedzovanie našej slobody, odpočúvanie bytov a odlúčenie od celého sveta na desaťročia. Znásilnili naše ľudské práva a teraz sa nám veselo smejú z parlamentu. Ja tých skurvysynov vidím každý deň ako zo svojimi drahými hodinkami a v drahých autách, šťastný kráčajú do roboty. Prečo nebol komunizmus odsúdený ako nacizmus keď robil presne to isté? Koľko obetí padlo? Na hraniciach, vo väzniciach. Každý čo si myslel niečo iné bol zavretý, učitelia vyhadzovaný z roboty a študentom bolo zakázané študovať. Áno pán premiér, je to aj vaša vina. Aj vy ste vrah a preto dokončím čo som začala v roku 1971. Chystala som sa na tento deň viac ako dlho a zásoby, už v mojej miestnosti pre upratovačky mám.
Moje prvé myšlienky boli, čo chce Ezra urobiť? Mám jej to veriť? V hlase mala zase náznaky plaču.Čo sa stalo? No a v tom som si zapol telku a neveril vlastným ušiam.
Dnes v popoludňajších hodinách, pri rokovaní o odvolaní ministra poľnohospodárstva za jeho korupčný škandál, bol na vládu Slovenskej Republiky vykonaný atentát. 47 mŕtvych a viac ako 60 zranených. Páchateľ bol samovražedný atentátnik, ktorý mal na tele pripevnených 30 kíl trhaviny. Doteraz si nikto nevie vysvetliť, ako mohol tak nepozorovane prekĺznuť do rokovacej sály.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
4
drahý...skoro som tomu uverila
ale ako asi každému začínajúcemu autorovi, dialógy pôsobia veľmi nereálne...popracuj
inak super
ale ako asi každému začínajúcemu autorovi, dialógy pôsobia veľmi nereálne...popracuj
inak super
Napíš svoj komentár
(hoci, možno práve pre ten obsah ne..