Bolo to minulý piatok. Doobeda svietilo slnko a ja som vravela, že to nie je to správne počasie. Pretože je piatok – deň ako stvorený na depresiu...
Možno to spôsobili udalosti posledných dní, možno to zapríčinil fakt, že sme posledné dva večeri spolu s T..., ktorý sa nečakane objavil na Silvestra a ostal, prepili alebo proste len hlboké prebudenie sa z ilúzie a tvrdý, tvrdý pád na zem.
Dohodli sme sa, že to nebudeme riešiť. Že to prediskutujeme inokedy. Že do Nového roka vstúpime bez hnevu, bez ľútosti a s poriadnou opicou. To nám celkom vyšlo...
Akurát, že po niekoľkohodinovom pití a ceste ráno pešo ku mne, sme to na mol opití riešili. Každý z nás hovoril to nezmyselné svoje. Dostal von pocity premáčané alkoholom. Každých 5 krokov sme stáli a 5 minút diskutovali... trasa, ktorá by nám trvala 15 minút slimačím tempo sa pretiahla na hodinu a pol...
A tak zazneli vety ako „ani za boha nedovolím, aby som ťa vo svojom živote stratil, Maeve, počuješ, ani za boha to nedovolím, nechcem ťa stratiť...“ alebo „T... ja proste neviem pochopiť kedy si mi prestal veriť, ako si to mohol urobiť...“ T: „Chcel som sa zamilovať, ale nešlo to. Ja to nechápem, chcel som. Nechápem čo to so mnou posledný rok je. Už viac ako 5 rokov som nič necítil. S tebou som cítil to, čo naposledy pred piatimi rokmi. Ten pocit, ktorý som mal vtedy, v Čechách, bol neskutočný...“ Patetické. Obaja sme boli tak patetickí...
Do piatkového rána... vtedy sa niečo zmenilo. V takejto našej patetickej chvíľke, nepamätám si, kto z nás čo povedal, čo som hovorila ja, čo hovoril on, ale bolo to niečo o tej jeho neschopnosti milovať, ale nikdy nezabudnem na ten výraz jeho tváre, miknutie plecami a ten neskutočný chlad, ktorý som v ten okamih cítila. V ten jediný okamih som cítila to obrovské prázdne nič, ktoré ku mne ako k žene cíti. V tú chvíľu som sa zasekla. V ten okamih som ostala stáť na chodníku pri ceste... priveľmi opitá, priveľmi ranená a priveľmi prefackaná od života...
Pamätám si len ako som sa oprela o dvere paneláka a prehlásila „T..., tak si to necítil. Láska sa nedá ani vykričať, ani vyplakať, ani vyprosiť. Láska sa nedá vynútiť.“ Pamätám si ako sme vošli do bytu, moje kroky smerovali do kúpeľne a jeho do spálne. Ľahol si na rozkladací gauč, ktorý som mu noc pred tým rozostlala, ale nespal tam. Ľahol si ku mne, aby ma mohol objať, držať v náručí a škrabkať až kým nezaspím... no keď som vyšla z kúpeľne, nečakal na mňa s otvorenou náručou, pripravený objať ma a poškrabkať, kým nezaspím.
Ležal na gauči. Zhasla som a sadla si na svoju posteľ. Zakryla sa a ľahla si. Vtedy povedal: „Poď ku mne...“ odvetila som „načo“. Povedal „lebo tu je viac miesta“
Posadila som sa, zo škatuľky s vreckovkami vytiahla dve, postavila sa a odišla do kúpeľne. Sadla som si na zem, oprela sa o práčku a uvedomila si, že nedokážem plakať. Uvedomila si, že som rok svojho života a posledný polrok obzvlášť intenzívne investovala do človeka, pre ktorého neznamenám úplne nič. Do človeka, ktorý mnou ako ženou opovrhuje a nič ku mne necíti. Svoje pocity, myšlienky, nádeje, túžbu a dôveru som zverila človeku, ktorého som vlastne ani nepoznala...
Po pár minútach som sa vrátila do izby. S myšlienkou, že som príliš opitá a nedokážem triezvo uvažovať. S myšlienkou na to, že ráno mi bude zle nielen psychicky, ale aj fyzicky. A tak som si ľahla na zem. Ráno, ani neviem ako zobudila som sa na nečakaný telefonát z práce. S poriadnou opicou, točením hlavy, rýchlo som to vybavila a pokúšala sa zaspať ďalej. No nešlo to... pohľad na neho ako si pokojne spí ma rozčuľovať. Myšlienka na ten moment tam vonku na tom chodníku ma privádzala do šialenstva. A tak som sa nasledujúce 3 hodiny prechádzala po byte, sedela na každom jednom kresle a stoličke, ktoré doma máme, striedavo som ležala v posteli a premýšľala. Premýšľala čo robiť a ako sa pohnúť z toho miesta na tom chodníku, kde som ostala stáť...
Keď vstal, ostal ležať. Obaja sme ostali ležať. Bez slova, každý na svojej posteli. Asi po polhodine vstal... kým bol v kúpelni popadol ma nutkavý pocit nájsť v šuflíku zápisník, v ktorom mám zapísané slová o mne, ktoré vyslovil pred mnohými rokmi muž, ktorý ma v mnohom ovplyvnil. Začala som v tom zápisníku listovať a otvárala ho na stranách, kde boli výroky ako „ty lásku nepoznáš, ty ju vopred zatratíš“, „ty len čakáš na to, kedy sa niečo stane, aby si lásku mohla zavrhnúť – myslíš, že muž to nevidí?“ a podobne. Nepomohlo mi to a po tom čo som zbadala jeho odpoveď na moju otázku „čo si ty nikdy v živote neodpustíš“ som ten zápisník radšej zavrela naspäť do šuflíka.
Ostala som ležať, s rukou na čele, on stál vo dverách a hodnú chvíľu sa na mňa bez slov pozeral... v tú chvíľu mi to celé začalo pripadať tak absurdno smiešne, že som sa otočila smerom k nemu a zahlásila s takým poloúškrnom na tvári: „Kávu?“
T: „Akurát som sa chcel opýtať, či si môžem urobiť.“
M: „Ja ti urobím.“
T: „Nemusíš, ja si urobím.“
M: „Nie, v pohode, ja ti urobím.“
A tak som vstala, urobila mu kávu, šiel si zapáliť, ja som sa obliekla a keď sa vrátil, začala som robiť raňajky. Založila som stôl všetkými tými nedojedenými misami zo Silvestra a na celom tom stole ostal dominovať nôž. Lebo prehlásil, že rožok si prekrojí sám, na tanieri!
Sedeli sme oproti sebe. Potom čo som ledva zjedla pol krajca chlebíka, ostala som sedieť a pozerať sa na neho. Pozrel sa na mňa a povedal: „Málo si jedla, najedz sa ešte.“
A tak som si vzala aj tú druhú polku krajca. Keď som ju dojedla, chcela som pokračovať, lebo na tanieri mi ostal kúsok šunky, ktorý som rozkrojila na dve časti. Vzala som si plátok syra, ktorý som rozkrojila na tri časti. Chcela som sa natiahnúť po ďalší chlebík, ale v tom som ostala sedieť, ruky si zložila do lona a povedala: „Panebože, som ako tetka Hortenzia! Toto sa proste nedá racionálne dojesť tak, aby boli všetky chute v harmónií!“
T... sa na mňa nechápavo pozrel a ja som začala rozprávať o babkinej tete Hortenzii, ktorej nikdy jedlo nevychádzalo – raz jej chýbala knedľa, inokedy mäso alebo omáčka. A tak, aby si nenabrala raz poriadne, si naberala aj 4krát po trochách, kým jej to konečne nevyšlo.
T... sa na mňa pozrel a povedal: „Ty nie si ako Hortenzia, ty si v tejto chvíli ako Monk.“
Ostala som sedieť, mykla plecami a po chvíli povedala. V utorok, keď som bola v meste, akurát na námestí, ozvalo sa také hlasné: „Tak čo vlastne cítiš ty kretén! Bola to upútavka na tú hru, na ktorú som s tebou chcela ísť.“
Chvíľu som sedela len tak ticho, aj on, pozerali sme sa na seba a zo mňa vyšlo: „T, keď ja som sa zasekla. Ja ešte stále stojím vonku na chodníku pred panelákom a neviem sa pohnúť z miesta...“
T: „Ja viem. Je mi to jasné. Viem, že som tam vonku povedal niečo, čo ťa úplne odrovnalo, ale keď ja neviem čo to bolo...“
Sedela som tam, nad tým veľkým tanierom, na ktorom boli len dva malé kúsky šunky, 3 kúsky syra a ja som vedela, že to nedojem ani s tým kúskom chlebíka, ktorý momentálne nemám...
A tak som po pár takýchto myšlienkach začala rozprávať: „T..., nejde o to čo si povedal... nepamätám si, čo som povedala ja, čo si povedal ty, ja pamätám si len ten okamih. Tú chvíľu, kedy si sa na mňa pozeral, ten tvoj výraz tváre, tvoje myknutie plecami a ten obrovský chlad a vtedy mi to došlo – to jedno veľké prázdne nič, ktoré ku mne cítiš...“ (vynechala som slovné spojenie „ako k žene“)
On sa hneď ohradil, že to nie je pravda, že to som si len zle vysvetlila. Odvetila som: „Nie, T.., nevysvetlila, pretože ja som sa tak už raz cítila... vtedy, v Čechách.“
Rozprávala som mu o tom večeri, kedy som z neho mala taký pocit, rozprávala som o svojich pochybnosti, o tom ako som bojovala sama so sebou, s tým všetkým čo cítim k bývalému, čo som k nemu cítila, o tom svojom strachu zamilovať sa, rozprávala som o všetkom, o všetkom čo mi v tú chvíľu napadlo a čo si už neviem vybaviť, ale ako som tam stála a pozerala sa na neho, videla som ako sa mu lesknú oči, aké sú celé lesklé od slzy, ako mu jedna malá slza vyhŕkla a ja som v ten moment povedala: „T..., ja proste neviem ako to mám spracovať, ako to mám zjesť. Je to ako tri kúsky syra, dva kúsky šunky a jeden kúsok chlebíka, ktorý vlastne ani nemám. To je kombinácia, ktorá sa nedá ujesť tak, aby bola v rovnováhe a všetky chute v harmónii.“
Ostala som ticho. Ticho som sedela a vravela si, že som to zvládla dobre – bez sĺz a kriku. On sa postavil a chvíľu sa vykrúcal pri stoličke, pozeral sa na jednu a druhú stranu kuchyne a ja som tam sedela a vravela si „normálny človek, by ma už dávno objal“. A v tom pristúpil ku mne, zohol sa nado mňa a celú ma objal. A povedal mi „Prepáč. Prepáč mi to.“ V tú chvíľu som sa rozplakala. Plakala som a on ma držal.
Po chvíli sme sa premiestnili na gauč, kde ma objal a držal a nepamätám si o čom všetkom sme hovorili, ale upokojilo ma to. Na konci sa ma spýtal, či už môžem dojesť tie tri kúsky syra, dva kúsky šunky a jeden kúsok chlebíka. Odpovedala som, že sama to asi nezjem a spýtala sa, či mi s tým pomôže. Povedal „o chvíľu“. A tak sme to z toho veľkého taniera preložili na menší, upratali tie misy zo Silvestra a zrazu prišla domov mama.
Keď sme sa vrátili do kuchyne, pripravovala obed... keď sme sa poobzerala po svojom tanieriku s troma kúskami syra a dvoma kúskami šunky, ležali v miske pre psa... povedala som: „To sú moje raňajky!“
Mama sa na mňa ani nepozrela, len povedala: „Mala si si ich teda zjesť.“
T... sa pousmial a povedal: „Vyriešila to za nás.“
A mal pravdu... bol piatok... deň ako stvorený na depresiu... aj to slnečné počasie sa zmenilo na zamračené... v takýto deň nie je možné nájsť racionálny spôsob ako zjesť jeden kúsok chlebíka, ktorý ani nemáte, dva kúsky šunky a tri kúsky syra, tak aby chute boli vyvážené a v harmónií...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár