Boli časy, kedy som si mohla dovoliť drahé náplasti v podobe nových šiat, topánok alebo kabeliek. Alebo čohokoľvek iného čo som založila do skrine a vlastne ani nikdy poriadne nepoužila. Tá vec ma tešila asi len do chvíle, kým som s ňou nedokráčala domov a neprihodila ju na kopu k ďalším zbytočnostiam. Ale ten blbý pocit, myslím ten, keď neviete čo chcete, čo vám chýba tu chvíľu nebol. Prázdnota bola na chvíľu prelepená.
Netrvalo to však dlho, pretože aj tá najsamdrahšia náplasť sa odlepí veľmi rýchlo a ten pocit sa vám vráti. Nezaženiete ho vecami, jedlom, alkoholom ani sexom. Ani vedomím, že na tom stále nie ste tak zle, aby ste museli skúšať zahnať ho drogami.
Neexistuje nič, čo zaručene pomôže zbaviť sa toho pocitu a nenávratne zaženie to večné utápanie sa v sebaľútosti. Absolútne nič.
Niektorí vravia, že je to dočasné, že je to preto, že aktuálne sa mi nedarí a môj život sa nevyvíja tak ako by som si priala. Wtf? Môj život sa roky nevyvíja tak ako by som si priala, ale takto beznádejne mi snáď asi ešte ani nebolo. Iní mi hovoria, že len myslím pesimisticky. Nemyslím pesimisticky, myslím realisticky.
Ak by som niekedy videla celú Bridget Jonesovú napísala by som, že sa cítim ako ona. Ale z tých úryvkov čo som videla a z toho melodramatizovania mojej naj kamošky, ktorá v stave najväčšej zúboženosti vždy zahlási, že je ako Bridget Jones, cítim, že môžem prehlásiť až také zlé to so mnou nie je. Zrejme od toho nemám ďaleko, ale ešte v tomto cieli nie som...
No nie som ani nikde inde. Mala som mnoho snov – v detstve som chcela byť interiérova dizajnérka. Túžila som pomáhať ľuďom, pomôcť im skvalitniť ich život, podporovať ich v ťažkých chvíľach, vedieť nadchnúť, potešiť a podporiť. Chcela som písať. O všetkom. O živote, o tých okamihoch, ktoré ho robia výnimočným a skvelým. O tých maličkostiach, ktoré považujeme za samozrejmosť a zabúdame aké sú v skutočnosti dôležité a veľké.
Chcela som toho v živote stihnúť mnoho. A ešte viac dokázať. A hoci mi bolo všelijako, nikdy som neprestala veriť, že aspoň niečo sa mi splní a niečo dokážem. A preto som tu. Po dlhých týždňoch váhania a premýšľania o čom všetko by som písala, som sa rozhodla prestať premýšľať a začať konať.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár