Vacsina mojich byvalych spoluziakov pokracovalo v studiu, vlastne vsetci z mojho rocnika, okrem mna. Neviem preco som sa vzdy rozhodovala inak, ako by bolo zrejme spolocnostou akceptovatelne. Namiesto nastupu na vysoku skolu v septembri som sa doma ukazala len na skok a preto, aby som rodine oznamila, ze za vraciam spat do UK.
Mam pocit, ako keby som zufalo vacsinu svojho zivota utekala z miesta na miesto hladajuc to mojmu srdcu najblizsie. To, kde sa rozhodnem stravit zvysok svojho zivota. Verim, ze cim viac kultur a jazykov spoznam, cim viac krajin navstivim, cim viac ludi stretnem a cim viac skusenosti nadobudnem, tym viac sa toho dozviem o sebe, o vlastnych hodnotach, o vlastnych cieloch a ambiciach.
Problem nastal v tom, ze vsetci moji blizki maju neustale potrebu tlacit ma do niecoho.
"Cestovat mozes i po dokonceni studia a najdeni si serioznej prace."
Popravde, ja naozaj netusim, co vlastne chcem v zivote robit. Co chcem vystudovat. A ci vobec nieco. Urcite nie teraz.
Spominam na casy, kedy sme pred skolou rano fajcili cigaretu s dievcencami a rozoberali, kolko mame pisomiek a testov a aka bola predchadzajuca noc v bare. Ako sme si sadli do lavic a znudene zapisovali poznamky, kreslili ucitelkinu karikaturu, hrali piskvorky alebo sa jednoducho pozerali z okna a v mysli si planovali program na vikend. Ako sme cez velku prestavku opat vybehli za jedalen na cigu so strachom, ze nas nacape anglictinarka a budeme mat po chlebe. Ako sme pocas volnej hodiny pred telesnou skocili na vinko alebo zmotali lahkeho jointa a ako som si potom vyvrtla clenok pocas cvicenia. Ako ma chytali stavy paranoje, ze sa na mna kazdy pozera a vie, ze som zhulena a ako sa zo mna stale Zuzanka smiala, cim ma prepadal este vacsi strach. Ako som sa nestarala o nic, iba o to, aby ma nevyhodili zo skoly a aby som sa prilis neopila na party. Ako sme sa spolu smiali, plakali, hadali sa, urazali sa na seba, ako sme sa vsetky styri obcas po dlhej dobe stretli pri pohari vina a zabavali sa na hlupostiach. Ako sme spoznavali nase prve lasky, ktore nas opustali a opat prichadzali. A ako to vsetko vlastne asi nebolo take ruzove, kedze som sa rozhodla odist odtial, ale i napriek tomu mi to istym sposobom chyba.
Pamatam si, ako som sa nenavidela a potom opat zboznovala. Ako som vyvadzala a potom sa zas ukludnovala. Ako som o priatelov prichadzala a potom vsetko snazila vyzehlit. Ako som Kosice milovala i nenavidela pre tu "velkost" a "sukromie". Ako ma raz v noci vyhodili z domu a tak som isla o pol tretej rano peso 13km do Kosic, stopla na pol ceste sanitku a travila dni i noci na opustenom, malom byte. Ako som vlastne posledne mesiace na Slovensku stravila nocnymi prechadzkami po Komenskeho, ucenim, uplnou volnostou. Ako som prave vtedy spoznala pravych priatelov. A ako mi i teraz rovnako chybaju. I teraz mam cerstvo v pamati vonu kosickeho letneho vzduchu. A atmosfery na Hlavnej. Romanticke vecery na terasach restauracii. Cigaretovy dym zmiesany s chutou praveho slovenskeho piva. Vacsinou sme nepili slovenske, ale na tom uz aj tak nezalezi.
Kym som sa stala, kym som teraz? Co tu vlastne robim? A ako dlho tu ostanem? Nenavidim to pracovanie do noci. Nenavidim ten akutny nedostatok volneho casu. Nenavidim plnenie vsetkych tych nezmyselnych poziadaviek. Nenavidim a zaroven milujem. Musim sa priznat, ze trpim obrovskou cestovnou horuckou. Ano, idem iba na skok do Pariza, ale po tom, ako mi uz nevyslo Portugalsko v januari, pretoze som prisla o vsetky doklady, po tom, ako mi nevyjde Sri Lanka v aprili, pretoze sa na to moji znami vykaslali a po tom, ako je moje dalsie uprchnutie do inej krajiny v nedohladne, sa citim, ako keby tento nastavajuci vikend mala byt moja spasa. Mam obrovsku chut v pondelok neprist do prace, nechat sa vyhodit, vziat vsetky prachy a utiect aspon na dva tyzdne niekam prec. Do prirody, na turu, do hor alebo jednoducho niekam, kde je okrem mna maximalne jedna dalsia osoba. Potom sa vratit, nabita energiou a pripravena na tie davy ludi. Kazdu noc si predstavujem to iste. A kazde rano sa so zazvonenim budika moje tuzby rozplynu ako ranna londynska hmla. V juli pojdem. Na mesiac. Neviem este presne kam, ale minimalne 4 tyzdne ma nikto pracovat neuvidi.
Ja to dam, ale uz o par hodin ma caka francuzsko, tak drzte palce nech nam vyjde pocko a naladicka.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
5
zivot je najlepsia skola.
inac povedal by som, ze my, narodeni po revolucii, ktori pozname v podstate iba slobodu, zazili sme iba dostatok, vieme jazyky - sme trochu stratena generacia. svet sa nam tak otvoril, dostali sme tolko alternativ ako zit/kde zit, az si castokrat nevieme vybrat. vzdy ked existuje moznost volby, travnik na druhej strane plota vyzera zelensi.
inac povedal by som, ze my, narodeni po revolucii, ktori pozname v podstate iba slobodu, zazili sme iba dostatok, vieme jazyky - sme trochu stratena generacia. svet sa nam tak otvoril, dostali sme tolko alternativ ako zit/kde zit, az si castokrat nevieme vybrat. vzdy ked existuje moznost volby, travnik na druhej strane plota vyzera zelensi.
Napíš svoj komentár
treba proste vediet kedy je dost,drzim palce aby si na to vcas prisla
btw. vobec nemusis nic vystudovat a najst si akoze serioznu robotu(co je vacsinnou totalna otrokarcina) aby si mohla cestovat,radsej si uzi kym mozes