Čo jedna chladná dažďová kvapka zrazená s oknom vlaku, to horúca slza, vďaka ktorej je moja zranená duša opäť o niečo ľahšia. Len tak sa dívam von oknom, nehľadiac na ostré a nepríjemné pohľady spolucestujúcich, depresívna hudba dokonale zapadá do upršanej noci (ako veľmi podstatná kulisa), pred ktorou sa schovali aj tie milióny hviezd. Ach, hviezdy, chýba mi tá naša, tá jediná, ktorá mi Ťa pripomínala, pretože spomienky časom zmizli a ostali len moje zidealizované predstavy o Tebe.
Mračná vonku akoby márne napodobňovali zmätok v mojich myšlienkach.
Čo povedať, netuším ani len kam mám namierené, aký je cieľ mojej nepremyslenej cesty. Môjho úteku od reality. Cieľ spočíva len v ceste, miesto, kam sa dostanem, nie je podstatné.
Cítim sa zvláštne. Možno sama. Tak som to chcela. Už je neskoro na návrat späť. Chýbaš mi. Občas ma mrzí, že som Ťa zavraždila. Mal si diabla v tele. Bol to krásny večer, musíš uznať. Občas ma mrzí, že som si tvoju hlavu nenechala na pamiatku. Spravila som to z lásky. Z lásky k sebe. Občas ma mrzí, že stále unikám. Stále preč. Pred tými, ktorí nechápu. Nechápu, že som nevinná.
Triaška. Záchvat. Zase. Tváriť sa teraz nenápadne je takmer nemožné. Počujem, ako mi zase niekto vo mne vraví, čo mám robiť. Ďalšia obeť. Ovládajú ma jej myšlienky, jej nechutné a zvrhlé chúťky, ktoré nemôžem zastaviť. Šíri sa to tak rýchlo. Celým mojím ja. Všetko navôkol je tak rozmazané, dusím sa. A ty rozprávaš. Neustále. Dve duše v jednom tele.
Prebúdzam sa. Pripútaná k lôžku nadopovaná tými nechutnými liekmi. Ďalšie drogy. Biele rúcho. Svet sa točí, stále sa točí. Biela farba. Biela. Všade. Privádza ma do šialenstva. Mám chuť kričať. Mám chuť vykričať si hlasivky. Mám chuť rozprávať. Nepočúvajú ma. Majú ma za blázna. Mal diabla v tele, musela som. Bol to krásny večer.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
dokonale