Celé roky nehybne stojím v dave ľudí cudzích, v tme zatratených, dúfajúcich, že černota je priamym zdrojom ich svetla a veriacich vo večné dobro. Celý ten čas som sa ich snažila pochopiť. Pochopiť neprestajnú túžbu milovať a byť milovaný. Pochopiť ich zmysel núteného vzťahu, umelých citov a v konečnom dôsledku ľutovanie samých seba. Pochopiť, porozumieť, vyskúšať, okúsiť, zavrhnúť, odoprieť, ukončiť.

Nájsť pravdu. Ukázať im ju. Len v tom prípade, ak by boli schopní prijať môj subjektívny názor a osvojiť si môj pohľad ako prijali názor niečoho, čomu vravia Boh, spoločnosť, priateľ.

Nie je tak dôležité milovať a tým si podvedome nevšímať chyby a fakty. Milovať a idealizovať pod rúchom túžby vzdať sa nedokonalosti, ktorá však tvorí realitu. Nie je preto tak dôležité milovať a predstierať, ako nenávidieť a odkryť tak všetky mračná. Nech len prší, nech stále prší, kým nebudeme zvládať nátlak, toľké množstvo špinavej vody, kaluží a blata a zvykneme si na zlo, pravdu, bolesť, ktorá bola pred nami až doteraz ukrývaná milovanými osobami.

Kto však vie, kde sa skutočná pravda nachádza? Je pravda ukrytá pod hustou pavučinou pocitov, nálad a vonkajších vplyvov? Je pravda len prostá útecha, ktorá nám dáva pocit, že niekedy je predsa niečo správne, predurčené k dobru, bez risku?

Často hľadám pravdu v sebe. Ovplyvnená náladou, správaním ľudí, okolím, farbami.

Práve teraz. Ležím a od samej nenávisti k sebe, by som najradšej vytrhla poslednú slzu z líca spolu so srdcom tváre, okom a snažila by som sa nájsť v poslednej žilke, v poslednej bunke ten najšťavňatejší pocit horkej, neutíchajúcej bolesti, ktorá v sebe možno ukrýva kus pravdy pre túto tmavú chvíľku.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
charonsro  7. 11. 2010 20:41
A TEN ALGORITMUS?
Napíš svoj komentár