Ocitol som sa na samom začiatku neznámej krajinny. Napohľad hýriaca farebnosťou a životom a na druhej strane oplývajúca nepopísateľným tajomnom a niekde hlboko pod zemou zakoreneným strachom. Je to ten zvláštny druh strachu – nie ten priamočiary zimomriavky naháňajúci – ale strach, ktorý vás pohlcuje zvnútra, obaľuje vašu dušu až kým ju úplne nevycicia a potom začne prenikať napovrch a vy sami sa premeníte v telesno naháňajúce tento neznesiteľný pocit.
Hľadiac pred seba sa pohýnam vpred a kráčam touto neforemnou krajinnou, ktorá akoby ešte nebola hotová a bola stvorená iba v dôsledku mojej návštevy, ktorá aj tak nemá jasný zámer a cieľ. Pomalým tempom sa dostávam na začiatok lesnej cestičky, kde sa podomnou hmýria ešte čerstvé stopy akéhosi neznámeho druhu. Sú zaryté hlboko v zemi a márne sa ich snažím zakryť prachom.Chvíľu váhajúc či ísť ďalej a podrobiť sa riziku napadnutia týmto zvláštnym tvorom ešte k tomu v neznámej krajine - ktorá sa na obzore stále a stále znovu vytvára a zároveň mizne v mojich pätách – rozhodnem sa pokračovať ďalej. Kráčajúc neúnosne dlho s tými istými obrazmi okolo mňa začínam podliehať únave. Odolávam pokušeniu ľahnúť si do hustých krovín, ktoré ma vábia ich mäkkým šumom lístia a trilkujúce vtáky mi dávajú najavo ako kráľovsky sa v nich majú. Musím však za každú cenu pokračovať ďalej a dostať sa z tejto zavrhnutej a zatratenej krajinny.
Prichádza večer. Súmrak ma už dlhú chvíľu ťaží na pleciach a ja ho len potajomky ignorujem a jasne mu dávam vedieť, že je mi ľahostajný a niak mi nezabráni pokračovať v ceste. V ďiaľke však vidím sa mihnúť postavu, ktorá odrazu zostane nehybne stáť na vysokom pni, na ktorý krajina asi najskôr z nedbanlivosti zabudla nakresliť letokruhy. Opatrne sa približujem a neustále jej hľadím do žltkasto svietiacich očí. Ona ma tiež premeriava pohľadom z ktorého srší ten zvláštny strach a v momente keď sme si už nadotyk blízko mi vyskočí na chrbát a nechtami sa mi zaryje do hrude. Vykríknem od bolesti, a však môj hlas vôbec nepočuť. V zúfalosti sa púšťam do behu s neznámou kreatúrou na chrbte, ktorej stopy som už videl na začiatku lesa. Unavený spomalým, a s ochabnutými rukami sa pokúšam zbaviť mojej ťarchy. Ako pomaly dvíham moje ruky k nej, všímam si beznádej zarytú pod nechtami, a ako si podvedome ich rýchlo sťahujem k telu. Prestávam rozmýšľať o tom ako sa jej zbaviť a opäť vykročím pomalým krokom do neznámej krajiny, ktorá mi začína mäknúť pod nohami. Hladiac do diaľky v nádeji, že uvidím konečne východ z tohto nekonečného delíria, uvidím opäť na zemi tie isté stopy ako prv. Kričím na temnú postavu na mojom chrbte - ktorá sa mi stále viac a viac zarýva do mojej hrude – môj hlas je odrazu tak prenikavý a zvučný že ju strasie naspäť do stopy, v ktorej mizne akokeby nikdy nebola, ale ryhy v mojich prsiach ostávajú navždy. Stopa ostáva taká ako pred tým – hlboko vrytá a nezničiteľná.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
motylik353
23. 1.januára 2007 11:29
Pekné
Napíš svoj komentár