Rozhodol som sa umrieť hladom. Už si nespomínam kedy, ale vopred som vedel, že to nebude jednoduché a vyžiada si to mnoho síl a ľudského vypätia. Priznám sa, že ani neviem prečo som sa tak rozhodol, ale najskôr ma k tomu priviedli okolnosti môjho dekadentného života, utápajúceho sa v žiali bolavého srdca a nepochopených citov tápajúcich v poslednej fáze znovuzrodenia mesačnej luny na hviezdnej oblohe.
Stál som tam vtedy sám rozmýšľajúc o zmysle mojej existencie a osohu môjho bytia, obklopený množstvom ľudských citov, ktoré sa v jednu chvíľu začali nenávratne rýchlo strácať v tej zamatovo čiernej tme pretvárky a úsmevov. V hlave búšiaci zvuk procesu premeny sentimentality v agóniu ma prinútil odísť. Vykročil som smerom na západ do slabo osvetlenej ulice, ktorá viedla ďaleko do zabudnutia, čo práve korešpondovalo s mojimi vnútornými pocitmi a priam anjelsky splývalo v jednu parabolu môjho života. Práve začala klesať. Spozoroval som za mojím chrbtom šuchot lístia. Obzrel som sa vidiac ako sa ku mne čosi náhli. Vydýchol som si – je to len môj tieň. Pridal sa ku mne ako beznádej k hypochondrovi a pohli sme sa smerom vpred vidiac len akýsi záblesk viery v tom tajmno-čiernom absolútne, ktoré sa nám tak neúprosne rýchlo kĺzalo pod nohami a núkalo vykúpenie v jeho obrovských smrťou páchnucich čelustiach. Obzrel som sa ešte raz a vidím ako môj náhle miznúci a vzápätí znovu objavujúci sa tieň, dychčiaci od únavy, kľačí a pokorne na mňa hľadí s nemou výčitkou v očiach. Tajomne sa pousmejem pochopiac celý jeho úmysel, vdýchnem do seba chladnokrvne mrazivý vzduch ľudskej bolesti a utrpenia a opäť istým krokom vykročím vpred s tou istou lež každou sekundou inak zákerne sa meniacou formou ľudskej duše, ktorej dych neustále cítim na svojom zátylku. Rozmýšľam .....Bude to neznesiteľne bolieť, páliť alebo sa v jednej chvíli rozplyniem v nespočetne veľa kúskov drobných omrviniek, ktoré len niekto zametie a zahodí do zabudnutia? Možno si ma niekto všimne ako sa uprostred prázdnej izby zmietam v kŕčoch na zemi a plačem od radosti, podá mi pomocnú ruku a ja ju hrdinsky odmietnem s pohŕdavým výzorom v tvári a upadnem do večného pokoja, ktoré nepozná radosť, smútok ba ani spomienky....
V momente sa strhnem na poklepanie po pleci a zbadám ako sa mohutný tvar môjho tela skláňa nad mojou bolesťou zdeformovanou postavou a svoju pokoru v očiach metamorfuje na úzkosť a strach naháňajúci pohľad. V zúfalosti sa obzerám okolo seba, ale vidím len čiernu tmu s kde tu sa mihnúcim ľudským pohľadom plným ľahostajnosti. Márne hľadám únik pred touto stále sa zväčšujúcou a mňa prerastajúcov hmotou mojich pocitov, stratených snov a predstáv. Pozriem sa jej do očí, ktoré už pomaly splynuli spolu s telom v neidentifikovateľný tvar a pri náznaku pohybu mojich pier ma pevne chytí a vtedy už len pre mňa zrozumiteľným jazykom prehovorí: Už sa nemusíš báť, sme tu, na konci tvojich síl.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rami12
22. 1.januára 2007 20:43
pekne napisane, ale tak vela smutku..
Napíš svoj komentár