Zobudím sa. Zase. Vstávam celá spotená. V noci som mala strašné sny. Zase sa mi zdalo o Petrovi. nenávidím ho! Nikdy som nemala odvahu nikomu povedať to čo som tú noc zažila jedine naty. Nata je o ročník nižšie. Je to jediná osoba teda okrem brata kvoli ktorej sa mi oplatí žit.

Schádzam po schodoch dole. Matka ako obvykle spí na koberci s flasou v ruke. Poviem tiché "čau" a idem do školy.

Prvá hodina má byť matika. Možno som zvláštna ale matematika je moj najoblubenejší predmet. Škoda len je že je s tou najhoršou učiťelkou aká može byt. Keď Doralová prišla do triedy hned ma vyvolala ako prvú. Sedí na mne. Už od 1. ročníka. Moja prvá 5 v novom školskom roku. Pekne začínam.Niekto klope. Dvere sa otvárajú. Ó nie...toto nie. Už ide. Vchádza. Sadá si do radu tesne vedla mňa. Nedá sa to....utekám s triedy. S plačom sa rútim cez celú chodbu.

"Prepáč ja len..." poviem.
Do niekoho som vrazila.
"Si v poriadku?" hovorí neznámy.
"To by som sa skor mala opýtat ja." poviem ešte stále zo slzami v očiach.
"Ak plačeš preto že som ti niečo urobil tak...."
"Nie,nie to nič to je len....alergia...prepáč ale musím isť"
Utekám cez chodbu ani sa neobhliadajúc dokoho som to vlastne vpálila. Oči ma celé pália od slz. Nie ja už sa tam nevrátim. Ale veci mám tam....nie dnes to nezvládnem. Niekto mi ich určite donesie napríklad maťa. Idem domov....hned!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár