Vonku sneží. Nenávidím sneh pretože presne na Vianoce mi zomrel otec. Vždy ma zabolí pri srdci.
"Lucia! Lucia!"
Kričí na mňa niekto. Nie dúfam že to nieje Peťo. Prosím. Zrýchlim krok. Počujem ako zamnou niekto beží. Bojím sa.
"Lucia? Si v pohode? Prečo si utekala?"
Je to...bože neviem ako sa volá ale som rada že ho konečne vidím.
"Áno....prepáč pomýlila som si ťa s niekym"
"A s kým ak smiem vedieť?"
"To je jedno" usmejem sa naňho dúfajuc že to pochopí.
Úsmev mi opätuje. AJ som zabudla že som chcela ísť do obchodu.
Prechádzame sa. Je už asi pol 6. Povieme si tolko vecí. Krásne sa s ním rozpráva. Zistila som že chodí do tej istej školy ale kedže je to osemročné gymnázium ešte je len 9 teda posledný rok na "základnej" .
"Mal by som už ísť domov. Večer ti ešte napíšem sms" usmeje sa.
"Budem len rada" usmejem sa doširoka.
Pripadám si hlúpo ked sa stále len usmievam. Radšej nechcem vedieť čo si o mne myslí.
"Aj ja by som už mala ísť. Matka bude zúriť"
"Nechceš o nej niekomu povedať? Nemyslím sociálku ale niakeho...ja neviem príbuzneho alebo niekoho kto by si ťa zobral do opatery."
Povedala som mu o nej všetko. Niektoré veci som nepovedala ani Naty.
"Nie. Nemám okrem nej a brata nikoho."
"Tak keby si chcela teda nieže by som ja nechcel teda.." začneme sa smiať. Zase.
"Čo že som to chcel? Ahá. No proste mohla by si ísť aj k nám ved vieš kde bývam"
"Ďakujem. Ale asi nie. Niežeby som nechcela ale zachvílku mám 18 a to už budem dospelá takže kludne od nej možem ist preč. A brat si nade určite byt takže.."
"Ako myslís. Ja len chcem aby si bola v poriadku."
Rozlúčime sa a kazdý ideme svojou cestou. Doma zase nikto nieje. Idem smerom do postele. Cítim že dnes budem mať pekné sny
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár