"Čo keby som jej odpovedal niečo iné?"
"Čo ak by som sa zachoval inak?"
"Čo sa skrývalo za tými slovami?"
"Je možné, že to celé mohlo skončiť úplne opačne?"
Zakaždým keď sa u mňa prejavia takéto stavy, si spomeniem na starého otca. Na dobu, keď som mal asi jedenásť, a chodil som na noc ku nemu prespávať. A vždy sa mi vybaví jedna a tá istá situácia. Moment, keď sme cez leto sedeli na balkóne na šiestom poschodí asi jedenástej v noci, a pozorovali hviezdy, a starký mi ukazoval ktoré hviezdy tvoria aké súhvezdia. Celý ten čas som netrpezlivo čakal, kedy nadíde moment a ja sa budem môcť vypariť do izby aby som si zahral nejakú poondiatu hru na PlayStation. A ako náhle si na to spomeniem, tak sa začnem nenávidieť. Čo by som dnes dal za to, aby som si mohol čo i len na desať minút sadnúť na ten sprostý balkón, a pozrel sa so starým otcom na hviezdy. A nemôžem.
Ako rád by som to zmenil, neskutočne rád. Ak sú toto príčiny a podnety, vďaka ktorým sa stávame lepšími, a silnejšími ľuďmi, tak by som asi radšej ostal slaboch. Chcem len povedať, že každý z nás má niečo, čo z hĺbky duše ľutuje. Je to ale niečo, s čím sa musí každý z nás vyrovnať, či už sám, alebo s pomocou okolia.
S pozdravom, a v pochybnej nálade, Martin.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár