Prečo v niečo veriť, keď si myslíme že je to aj tak zbytočné?
Prečo stále túžime, a aj tak z toho nič nie je?
Dlho sa na to pýtam sám seba, ale odpoveď som ešte nenašiel.
Je to tým, že túžba a to, že niečomu veríme, nás napĺňa pocitom, ktorému sa hovorí život. Keby sme len stále dookola boli v zajatí denného stereotypu, tak by to bolo ako keby sme tu vlastne ani neboli. Preto túžime a dúfame v to, že aj nám sa prihodia dobré veci, udalosti, ktoré nás naplnia ( naplnia duševne, hej! ). Vďaka týmto pocitom sa cítime nažive, aj keď sa nám často túžby nevyplnia...
Preto musíme ísť ďalej, pokračovať, snažiť sa a veriť v samých seba. Ísť za svojim cieľom, aj keď je v nedohľadne. To nás robí tým čím sme.
Týmto končí moja ( možno až príliš ) psychologická úvaha na večer, zdravím Vás, prajem pekný zvyšok večer, a ja sa idem venovať knihe
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár