No ale eraz to už vyzerá celkom sľubne. Na zemi zopár posledných fliačikov snehu, na ktoré som sa tešil celý október, ale ktoré ma znervózňovali celý január, keďže v našej úžasnej Košickej kotline sa to za deň roztopí a človek môže objaviť asi 52 nových skupenstiev vody.
Určite mi dáte za pravdu, že ročné obdobia cítíť v povetrí. Vážne. Vždy, keď sa prechádzam ulicou nejak v novembri, prvé, čo mi udrie do nosa, je vôňa zimy. Tej prichádzajúcej zimy, nie ešte takej kóšer . Chodťe po dočítaní toho blogu (ani o sekundu skôr) na balkón a nadýchnite sa zhlboka toho čerstvého vdzuchu. Pokiaľ opomenieme smog a iné nedobré súčasti vzduchu, tak určite zacítite jar. Samozrejme, tú prichádzajúcu. Tú vôňu, že niečo je v povetrí, niečo sa chystá a bude len lepšie. Teplejšie. Pohodovejšie.
Zas štebotajúce vtáčky a všadeprítomná láska medzi nami. No nie presne medzi nami, keďže medzi nami znamená ja a niekto... A ten niekt ozatiaľ nie je. Ale bude. Sľubujem si. Už naozaj... Coming soon . A sľubujem si viac futbalu, pracovných a outdoorových aktivít. Nielen počítač a ostatné pičovinky brzdiace môj osobnostný rozlet. Dá sa?
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Uz chcem jar.
Ta zima je odporna.