Broken string part III.

III. časť
Zdanie môže klamať...


Sedela som na stoličke. Všade okolo mňa bola tma. Miestnosť mala zadebnené okná. Skúsila som si uvoľniť ruky. Pomaly som sa postavila a šla za slabým lúčom svetla. Dvere. Rukami som hľadala klučku. Stisla som ju a prikrčila som sa, pretože som nevedela čo ma čaká na druhej strane. Oslepilo ma silné svetlo. Počkala som, lebo moje oči si ešte nezvykli na svetlo. Vykročila som z miestnosti. Predo mnou bola dlhá ulica. Podľa vzhľadu domov som videla, že som v chudobnej štvrti. Ako som sa sem dostala? Táto otázka mi neustále behala po mysli. Kráčala som ulicou a pokúšala sa nájsť niekoho. „Želmíra..notáák rýchlo nemáme moc času!“, ozývalo sa priestorom. „Mami?“, stále to bolo čudnejšie. „Tak už konečne sa zobuď!“...
Otvorila som oči a videla mamu ako sa nado mnou skláňa. Ešte že to bol len sen, pomyslela som si.
„Vstávaj, Emanuelovi nie je dobre. Ideme do nemocnice. Nech si do 5-tich minút dole.“
Obliala ma vlna obáv a strachu.
„Čo mu je?"
„Nevieme. Asi slepé črevo. Prišiel za nami len s ťažkosťami. Musíme sa ponáhľať, aby sme cestou odviezli Svetlanu k babke.“
Moja únava bola zrazu preč, a hneď ako mama odišla z izby začala som sa obliekať a čo najrýchlejšie sa dať dokopy, aby sme mohli čo najrýchlejšie vyraziť. Svetlana protestovala, keď sa dozvedela, že ju chceme nechať u babky a nepôjde s nami. Pri nemocnici bolo plno. Ocovi trvalo trošku dlhšie, kým našiel voľné miesto. Emanuela sme rýchlo zobrali k doktorovi. Povedal, že je to slepé črevo a že sa okamžite musí operovať.

Sedeli sme na chodbe a čakali. Nemám rada nemocničné prostredie. Ten sterilný vzduch a k tomu ešte tá atmosféra. Otec sa prechádzal po chodbe, ale myslím si, že nervózny bol tak či tak. Neviem koľko času prešlo, keď sa konečne otvorili dvere.
„Váš syn mal šťastie. Keby ste tu prišli o 5 minút neskôr, tak by sme mu už nestihli včas vybrať slepé črevo.“
„Kedy môžeme ísť za ním?“, spýtal sa oco.
„Keď sa preberie z narkózy. Bude to trvať asi 3-4 hodiny . Môžete mu zatiaľ doniesť niečo na oblečenie, kým bude tu v nemocnici.“


Prišli sme domov. Mama šla zbaliť veci pre Emanuela. Ja som už nešla s nimi späť, ale využila som chvíľu, že som sama doma a precvičovala som si pesničku na súťaž. Konkurz bude už o 5 dní, a preto musím cvičiť na maximum.
Ako som začala spievať prvé slová, hneď ma moje spomienky zaviedli k Oliverovi. Vôbec ma vtedy nenapadlo sa ho opýtať, kde býva. Keby som mu stihla dať aspoň číslo. Dúfala som, že ho ešte niekedy stretnem.
Prešli 4 hodiny a rodičia ešte stále boli pri Emanuelovi. Mama mi volala, že nevie ako dlho tam budú, ale že je všetko v pohode, nemusím si robiť už starosti. Išla som si urobiť večeru. Kým som rozmýšľala čo si urobím, začal mi zvoniť mobil. Bola to Romi.
„Ahoj, čo robíš? Nechceš prísť na dom? Môj bratranec oslavuje meniny.“
„No...dobre a o koľkej?“
„O deviatej pred mojím domom. Čakám ťa. Už teraz sa neviem dočkať.“, dodala s natešeným hlasom.
„Jasné. Tak ahoj zatiaľ.“

Kým som dojedla večeru a prichystala sa bolo akurát 20:45, a tak som sa pomaly vybrala k Romi. Cestou som myslela na môjho malého brata, ako sa má a ako to zvládol. Aj keď mi mama povedala, že si nemám robiť starosti, stále v podvedomí som sa k tomu musela znova a znova vraciať. Keď som dorazila pred Romiin dom, tak prekvapilo tam už stála Romi. Dnes si dala dobre načas. K jej bratrancovmu domu je to približne 20 minút, a tak som jej stihla vyrozprávať zážitky z včerajšej noci. Tiež som jej povedala, čo sa stalo Emanuelovi. Romi všetko veľmi prežíva, a niekedy je to zábavný pohľad keď sa jej šťastný výraz premení na ustarostený behom pár sekúnd.

Čím sme sa bližšie približovali k domu, tým silnejšie bolo počuť hudbu. Romi čakal vonku jej bratranec Marek a hneď nás aj zoznámil s jeho kamarátmi. Pri štvrtom mene som mala problém správne priradiť mená k osobám. Dnu bolo asi 30 ľudí. Niektorých som poznala z videnia zo školy, iných som videla prvý krát. Sadla som si na voľné kreslo a pozorovala som dianie naokolo. Každý sa zabával a na chvíľu odložil svoje starosti a problémy.
„Elíí..poď si niečo s nami dať. Neseď tu len tak.“, pribehla Romi.
„Nie, ďakujem. Neskôr si niečo pôjdem dať.“
Pozrela sa na mňa urazene.
„Tak aleže to potom doženieš.“, zavtipkovala.

Sedela som ešte chvíľu v kresle a potom som chcela ísť nachvíľu na tiché miesto. Keď som prechádzala cez obývačku zdalo sa mi, že som na chodbe zazrela Olivera. Predrala som sa cez ľudí a rýchlo som sa šla presvedčiť, či to bol naozaj on. Práve sa zohol k topánkam, keď som ho dohnala. Poklopala som ho po pleci a ozvala sa :
„Oliver?“
Otočil sa, no hneď som ostala sklamaná.
„Nie, prepáč...“
„Prepáč, strašne si sa mi na niekoho zozadu podobal.“
„V pohode, nič sa nestalo.“, usmial sa a ďalej pokračoval v obúvaní sa.

Vrátila som sa späť do obývačky. Len som tam tak sedela a rozmýšľala, keď sa mi prihovorila jedna baba. Zistila som, že je z našej školy. Nejak sme sa zarozprávali a ani neviem ako zbehla hodina. Pozrela som sa na display, aby som zistila koľko je hodín. Bolo už pol druhej. Pomaly na mňa začínala doliehať únava. Rozhodla som sa teda, že pôjdem pomaly domov. Romi som nemohla nikde v dome nájsť, a tak som sa vybrala sama. Na záhrade som stretla Mareka. Odkázala som mu, aby povedal Romi, že som už išla domov.

Ako som prechádzala tmavou uličkou začula som hlasy. Pridala som do kroku, lebo som si nebola istá čo sú zač. Aj keď som prešla ďalšie 2 ulice, stále som tie hlasy počula. Srdce mi začalo rýchlejšie byť a začala som utekať. Po chvíľke som už nevládala a oťažievali mi nohy. Zastala som, aby som zistila či ešte stále idú tí ľudia za mnou. Nič som nezačula, a tak som išla normálnym krokom.
Prišla som domov a vyčerpaná som si ľahla do postele.

Celú nedeľu pršalo, a tak som ostala doma a ďalej som cvičila na konkurz. Emanuel bol už doma a Svetlana každému hovorila aký statočný je jej braček. V pondelok ráno volala mame triedna, že zavreli školu kvôli prasknutému potrubiu. Neskutočne ma to potešilo. Veď kto nie je rád, keď nemusí ísť do školy.

Sedela som na posteli a pozorovala veľké kvapky vytvárajúce na okne zaujímavé tvary. Poobzerala som sa po izbe a pohľadom som zachytila kalendár. Je 27. Apríla a už o tri dni pôjdem na konkurz. Ako sa to všetko blížilo, narastala aj moja nervozita...



...pokračovanie čoskoro



Obrázok...
» www.birdz.sk/webka/mata399/f...

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu