Ležal som na posteli so zavretými očami, usmieval sa a počúval krásnu melódiu Canonu D dur v podaní úžasného huslistu Davida Garretta. Prečo som ho mal tak rád? Aj ja som sníval o slobodnom prejave na javiskách, pódiách, kde ma ľudia budú vidieť, tlieskať mi. Budem vo svojom vnútri cítiť krásny pocit splnenej túžby. Budem mať možnosť dať ľuďom radosť prostredníctvom môjho umenia, mojej hudby. Tento sen ma držal už veľmi dlho, ale ešte stále to zostáva pri snívaní keď si idem večer ľahnúť, keď som sám a potrebujem sa zbaviť zlej nálady. Vtedy snívam, zatváram oči, predstavujem si ako sa klaniam publiku, začínam hrať prvé tóny piesne. Ľudia mi začínajú tlieskať a ja mám dobrý pocit z toho oslovenia ich sŕdc a duší.. Predstavujem si ako dám všetky emócie, silu do pár piesní. Nebudú len také obyčajné, budú mať obrovskú výpovednú hodnotu. Hodnotu ktorú nesie moje srdce a duša.
Jednu podmienku pre splnenie môjho sna som spĺňal. Aktívne sa venujem hre na husle, klavír a problém mi nerobí ani na gitare. Všetko to robím pre vlastné potešenie, ale keď sa naskytne príležitosť, hrám aj pre decká to školy, z internátu a pre tých ktorým hudba robí radosť.
Len tak som ležal, živil dušu krásnou hudbou a rozjímal. V hlave mi vírilo plno otázok. Veľakrát prichádzali chvíle kedy som si neveril. Neveril som že vykročím za svojím snom. Jednoducho ma moja viera opúšťala.
Mám vôbec talent? Odhodlanie dotiahnuť to niekam? Mám len 17 rokov, študujem na obyčajnom gymnáziu už druhý rok. Mám šancu dotiahnuť to na miesto, kde by ma ožarovalo svetlo reflektorov, ľudia by skandovali moje meno, boli unesení z mojich piesni?
Myslel som na sen ktorý bol v tej chvíli odo mňa vzdialený viac ako stovky míľ. Zdal sa mi to tak nereálny.
Jediné čo som mohol urobiť bolo priblížiť sa k nemu cez struny gitary, klávesy a struny huslí.
Každý deň som si týmto jeden maličký sen plnil. Hral a tým povznášal svoju dušu do nebies.
Počas tých dlhých chvíľ ktoré som trávil na internáte som sa stále venoval hudbe, tvoril a následne nahrával svoje výtvory na prehrávač a doma jednotlivé nástrojové časti spájal do celku.
Gitaru a husle som si ešte pred strednou kúpil sám, teda, z časti ma zafinancovali rodičia. Klávesy mi zaobstaral na izbu vychovávateľ, ktorý si vypočul náhodou moju pieseň pri čakaní na chodbe. Opatrne zaklopal a pochválil moje nadanie. Akosi sme sa zarozprávali a ja som mu len tak medzi rečou spomenul, že do mojej hudby ešte chýba klavír. Na druhý deň, keď som prišiel, našiel pri posteli krásne klávesy s odkazom: „TERAZ TI UŽ KLAVÍRNA ZLOŽKA DO PIESNI NEBUDE CHÝBAŤ.“
Spýtal som sa prečo to pre mňa urobil. Iba sa usmial a odvetil:
„Tvoj talent bude ešte veľa ľudí obdivovať. Ja som ten, ktorý ti v tom trochu dopomohol.“
Nenazýval som sa talentovaným, ani nemyslel že vlastním nejaký talent. Dosť som sa niekedy podceňoval. Tvoril som len niečo čo chcelo srdce a duša. Bral som to ako danosť od Boha hrať pre ľudí, ktorým moje piesne a tvorba niečo dá a dúfam aj zasiahne do srdca, pretože to čo hrám, je z môjho srdca. Z hĺbky srdca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár