Zostal som sám a premýšľal nad tým, čo sa dnes stalo. V jednej chvíli som si uvedomil, že okrem nepoznania dôvodu čo sa s ňou deje som nevedel kde býva, koľko má rokov a k tomu ešte plno vecí, ktoré by som sa o nej chcel dozvedieť. Nevyzerala staršie ako ja, ale či to bola pravda, to neviem. Nemal vyzvedať, byť príliš zvedavý, ale ako inak sa to od nej dozviem keď sa nespýtam? Nemusel som to však robiť. Prišlo to úplne samo, ako blesk osudu vo chvíli, keď moju myseľ zamestnávalo dokončovanie piesne. Bol večer, po telesnej stránke som bol stále zoslabnutí. Sedel som na zemi v mojom obľúbenom tureckom sede, striedavo hral a zapisoval akordy a novovzniknuté slová skladby. Bol som sám v celom byte a ak vám mám pravdu povedať, bolo mi príjemne. Na samotu som si zvykol, mnohokrát mi bola akousi liečiteľkou. Každý človek máva potrebu zahaliť sa do nej, zavrieť oči a upokojiť rozvírenú hladinu pocitov, citov, pekne priehľadne vložiť ich do škatuliek a mať v nich poriadok. Mojimi škatuľkami boli piesne ktoré som v tichu otváral a zatváral. Na každú sa viazal určitá spomienka, udalosť.
Hlboké zamyslenie spôsobilo, že som nepočul zvonček ani na tretí krát. Za dverami stála Laura, už vyzerala trochu lepšie, ale ustarostený výraz z jej tváre stále nezmizol. „Ahoj, môžem ťa vyrušiť?“ Moje gesto aby šla ďalej bolo pre ňu dostatočnou odpoveďou. Ale stále len stála na mieste a hľadela na mňa. Mal som pocit že chce ešte niečo povedať. „Dlžím ti niečo.“ Dostala zo seba po dosť dlhej premlčanej chvíli. Nechápal som čo tým myslí. „Dlžím ti pravdu Drem.“ Stále stála vonku a ja vo vnútri. Z nejakých mne neznámym príčin nechcela ísť dnu. Žeby tento náš rozhovor trval len chvíľku, potom sa otočí a pôjde domov? Pochyboval som o tom. „Pravdu v čom?“ „O tom čo sa so mnou deje a prosto všetko.“ Čakal som na túto chvíľu. Stála tu, chcela sa mi otvoriť, priznať. Znamená to len jedno. Konečne mi začala veriť. „Tak poď ďalej.“ Opäť som ju pozval dnu, ale ona pokrútila hlavou. „Poď so mnou.“ Kývla na mňa. Nechápal som, ale aj tak som šiel za ňou. Zamkol som dvere a nasledoval ju po schodoch hore. Vyšli sme až na druhé poschodie. Tam sa zrazu zastavila pri dverách. „Prvá vec ktorú som ti tajila. Bývam o dve poschodia nad tebou.“ Nastalo ticho ktoré využila, odvrátila zrak, strčila kľúč do dverí a otvorila. Takže ona bývala tak blízko mňa? To je neuveriteľné. Keby som to vedel, mal by som to ľahšie. Zašiel by som len hore a bol s ňou, mohol ju obdivovať. „Takže si bola tak blízko.“ Zopakoval som svoje myšlienky nahlas, viac pre seba ako pre ňu. Pomaly vošla dnu a gestom ukázala aby som vošiel a sadol si na gauč. Bývala v pekne zariadenom, priestrannom byte,. Veľké okná dovoľovali svetlu aby preniklo dnu, odostrilo krásu tohto priestoru. Zatiaľ čo ja som sedel v obývačke a bol ponorený do myšlienok, ona v kuchyni varila čaj. Bola to však len zásterka aby si pripravila vhodné slová a nabrala odvahu. Konečne sa odhodlala. Zaliala čaj, zhlboka sa nadýchla a vstúpila do obývačky. Položila šálky na stôl, klesla vedľa mňa na gauč a znovu len mlčala, akoby dúfala, že jej vnútornému boju porozumiem aj bez jej slov, zahľadím sa jej do očí a budem vedieť pomôcť. Bolo potrebné však použiť slová. Prekonala strach, vypľula zo seba úvodné slová, vlastne, úvodnú otázku. „Určite si si kládol otázku čo sa v ten večer, ale i včera so mnou dialo, však?“ Nečakala odpoveď, pridobre ju vedela, len sa to potrebovala spýtať aby odbúrala stres a nervozitu.
Predtým ako sa rozhodla zísť za mnou dolu, učiniť akt zdôverovania, len tak sedela na zemi a tuho rozmýšľala, čo mi povedať. Teraz tu sedela a tie premyslené slová jej boli nanič. Improvizovala, teda vlastne vravela to, čo jej v tej chvíli diktovalo srdce. Znovu sa nadýchla a pokračovala ďalšou otázkou. „Mávaš niekedy úplne skľučujúce chvíle v ktorých sa cítiš úplne mizerne?“ Zamyslel som sa a na pár si spomenul. Nevedel som však kam tým mieri. Ujal som sa však slova keď som videl, že ďalšie slová od nej v tej chvíli nepôjdu. „Takéto chvíle nám spôsobujú bolesť, na chvíľu nás odrezávajú od šnúry šťastia.“ Odmlčal som sa a zvažoval, či jej položím priamu otázku, ktorou by som mohol trafiť do čierneho alebo prestreliť. Každopádne som sa jej to chcel spýtať, pretože mi to vŕtalo v hlave. „Kde sú tvoju rodičia Laura?“ Tŕpol som, čakal na odpoveď ktorá mi prezradí viac. Je to omyl či trefa? Chvíľu som balansoval medzi týmito dvoma možnosťami výsledku. Ani podľa výrazu tváre som nemohol zistiť, čo sa v nej deje, ako moja otázka na ňu zapôsobila. Zrazu však vstala, podišla k stolíku, zobrala akýsi rámik a položila mi ho na kolená. Bol to akýsi novinový článok. Titulok znel: TRAGÉDIA. ŠTYRIA MŔTVY A ŠIESTI ZRANENÍ. “Medzi tými mŕtvymi boli aj moji rodičia. Obaja šli večer domov autobusom. Vodič nezvládol zákrutu a zarazil do budovy. Začal horieť. Ľudia sa snažili vyjsť, ale niektorý zostali zakliesnení.´“ Na chvíľu sa odmlčala, preglgla a snažila sa neplakať, aj keď to bolo nesmierne ťažké. Prekonala vnútorný tlak a pokračovala v rozprávaní ktoré jej spôsobovalo bolesť. „Rodičia tam zostali zakliesnení. Vybuchlo to a oni tam zahynuli. John mi sľúbil že sa o mňa postará. Veď tam zahynula jeho jediná sestra.“ Teraz to už v sebe nedokázala udržať. Po lícach jej začali stekať slzy. Naklonila hlavu na bok, oprela si ju o moje plece. Mlčala. Konečne to dostala zo seba von. Tuho som ju objal a zašepkal že ma to mrzí. Ale to jej nepomôže a hlavne nevráti rodičov. Spolu sme mlčali v tichu. Hlavou mi prebehla ďalšia otázka a prerušil som ňou to ťaživé ale i liečivé mlčanie. „Ako ti môžem pomôcť?“ Zamyslela sa, pokrútila hlavou a mykla plecom. „Netuším. Niečo čo by ma oslobodilo. Od myšlienok a toho zovretia.“ Napadla ma bláznivá myšlienka a zároveň aj riešenie, možnosť ako ju z tohto zovretia zobrať preč. Znovu sme chvíľu mlčali. Ja som rozmýšľal, prečo mi to všetko povedala. Verí mi? Po takom krátkom čase? Chcel som sa jej spýtať, prečo mi to povedala. Určite má nejakých priateľov. Ja ju nepoznám dlho a už mi povedala tajomstvo prečo je taká aká je, prečo ňou zametajú smutné nálady až depresie. „Ďakujem.“ Povedal som a pohladil ju po ramene. „Za čo mi ďakuješ?“ „Za to že si mi o tomto všetko povedala.“ Pousmiala sa a otočila svoju tvár ku mne. „Verím ti. Neviem prečo, ale verím ti.“ Hľadela na mňa tak nežne ale zároveň i smutne. Moje srdce to obmäkčilo, myseľ zahalilo akýmisi citmi. Znovu vo mne začalo znieť to divné mravenčenie. Verí mi. Nesmiem ju sklamať. Nechcem ju sklamať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár