„Vypočul si ma, bol si pri mne keď som to potrebovala, pomohol mi a bol strojcom toho, že som zabudla na smútok, zabavila sa. Iba to výnimočné sa stalo. A to je teraz to najviac čo mi bude rezonovať z toho večera v mysli. Ďakujem ti za to.“ Pohladila ma po ruke, svoj pohľad vložila do toho môjho. Niečo sa vo mne znovu pohlo a donútilo ma, aj keď proti mojej vôli skloniť hlavu „John je už hore?“ Zmenil som bleskovo tému aby som zakryl svoju nervozitu a vytrženie. „Hej, a na moje veľké prekvapenie sa pustil do upratovania.“ Do mysle mi udrel obraz ako John behá po byte s utierkou a vysávačom dosť komický, ani ja ani Laura sme sa nezdržali ďalších ironických poznámok. Zrazu sa na mňa znovu zahľadela a ja som sa bál čo príde. Znovu ma na chvíľu ovládlo vytrženie. Podľa výrazu tváre, toho ako vyskočila z postele som zistil, že ju niečo napadlo. „Počkaj tu.“ Ukázala na mňa prstom a ako víchor vyšla von z izby. Počul som ako sa otvárajú dvere a vychádza hore chodmi do svojho bytu. O chvíľu sa vrátila. V ruke zvierala veľký fotoaparát, zrkadlovku. Hneď som sa kryl pod prikrývku. Nerád som sa fotil.“ „Ale hej!“ Schmatla prikrývku a odokryla ma. „Chcem ťa iba vyfotiť s gitarou. Bude to pekné a umelecké. Nebuď taký tvrdohlavý.“ Chvíľu som jej ešte vzdoroval, ale dlho to nevydržalo. Mala talent obmäkčiť ľudí a to ma s úsmevom desilo Chcel som jej teda urobiť radosť. Prezliekol som sa aby to aspoň pekne a slušne vyzeralo a začal hrať. Fotila ma zo všetkých strán, z profilu, spredu, z blízka, ďaleka. Viac však počúvala ako fotila a milo sa usmievala. Páčilo sa jej to „Trochu tie fotky upravím a potom ich ti donesiem. Máš predsa na ne právo ako model.“ Zaškerila sa a posledný krát si tie fotky vo fotoaparáte prezrela. „Vďaka nim ta určite preslávim.“ Zaškeril som sa na oplátku aj ja. Za túto poznámku ma začala biť vankúšom. Bránil som sa, ale pár tvrdých a presne mierených úderov ma odrovnalo. Vojna skončila výhrou pre ňu. Zostali sme sedieť na rozsádzanej posteli trochu zadychčaní ale vybláznení ako malé deti. Prišla chvíľa kedy som sa musel odhodlať spýtať na pár dôležitých vecí ktoré ma zaujímali a vŕtali hlavou. „Chodíš ty vôbec do školy? Doteraz si bola iba doma, so mnou alebo s Johnom. Alebo máš individuálne štúdium? „Nie. Nechodím zatiaľ do školy. Po tej nehode ma opustili všetky sily a sústredenie. Stále som v škole len plakala a môj prospech tým rapídne klesal. Aj ja aj John sme usúdili že bude najbližšiu dobu byť doma, nezaťažovať sa a pracovať u neho. Ale,“ zamyslene hľadela na bielu stenu a z mysle vytiahla slová ktoré predurčovali jej rozhodnutie ktoré sa bude snažiť uskutočniť, „hodlám sa tam vrátiť.“ V jej hlase bolo trochu pochybností. Myslela to však vážne. Už dosť dlho bola doma, nuda a ničnerobenie jej skutočne nerobilo príliš dobre. „Koľko máš rokov?“ Znela moja druhá otázka. Neotravovalo ju to ak som videl. Čakal to už dávno že ju začnem spoznávať. Rada odpovedala pretože nechcela mať predo mnou tajnosti. Mala takú vnútornú potrebu neskrývať nič predo mnou tak ako ja som mal potrebu ju spoznávať čím ďalej tým viac.
„Mám osemnásť.“ „Takže si staršia.“ Skonštatoval som. „Asi to tak už je.“ Zasmiala sa a postrapatila mi vlasy čo veľmi obľubovala keď mi dávala za pravdu. Viac otázok ma už nenapadalo. Zatiaľ nie. Možno prídu časom.
Spoločne sme sa naobedovali a pobrali sa pomaly do baru za Johnom. Ja som mal robiť a Laura by sa sama nudila, tak šla so mnou. Na chrbte sa mi hompáľala gitara a v hlave prúdila myšlienka ktorá mi vtrhla do hlavy včera keď som bol opitý, ale ešte plne premýšľajúci. Ako som sa dopočul, hudobný ruch ktorý bol pre Johnom bar príznačný z akéhosi dôvodu upadol. Pátral som trochu na internete a narazil na videa z hudobných vystúpení v bare medzi ktorými bol aj John. Vtedy mal v sebe viac radosti, sviežosti, na pódiu sa pohyboval veľmi ostrieľane. Dokázal urobiť show ktorá rozohnila všetkých. A teraz? Nepočul som ho už hrať. Pódium zívalo stále bolestnou prázdnotou. Nechcel som sa na to len pozerať, preto dnes zahrám. Bude to prekvapenie ako pre Johna, Braiena ale aj pre všetkých ktorý už zabudli na to, že barom sa nieslo množstvo tónov. „Prečo s tým prestal?“ Nedalo mi nespýtať sa jej od pultu keď bol Braien a Johnom na rajóne. Mlčala. Tušila, že sa o svojho hostiteľa budem zaujímať. Dlho premýšľala či má byť ona tá ktorá mi povie to, čo jeho tak zožiera a trápi. „Spýtaj sa jeho.“ Rozhodla sa napokon neprezradiť mi to. „Ak ti to nepovie on, ani ja a ani nikto z jeho známych ti to nepovie. Všetci sme bolesť s ním prežívali a neradi na to spomíname. Zmenil sa. To nás všetkých trápi. Bol úplne iný. Ale teraz je všetko iné. Trápenie mu zobralo mnoho vecí a naučilo jednu nesprávnu. Piť.“
Dnes bolo v bare dosť ľudí a práca musela prúdiť svižne. John šiel na nový tovar alkoholu. Pousmial som sa. V mysli sa mi vybavil obraz ako John nenápadné strká pár fliaš tovaru pod bundu a do vaku. Bolo to vážne komické a vtipné.
Gitaru som si zaniesol dozadu za sprievodu Braienovej otázky načo som ju doniesol. Tajomne som sa usmial a odvetil že to je prekvapenie. Nejako sa nad tým nepozastavoval a nepýtal sa čo a ako. Mal plnú hlavu práce na to aby ho premohla zvedavosť. Bol pracovne vyťažený, na iné myšlienky nemal čas. Laura bola celý čas v bare so mnou. Pomáhala s čapovaním, roznášaním. Uznala to za najvhodnejšie strávený čas ktorým bude aj ona prospešnáaodrobí si svoje a dostane sa toho zhonu a čara baru. Ani na chvíľu sa nezastavila, mal som pocit že je na viacerých miestach naraz. Lietala z jedného konca baru na druhý. Nastal večer a moja chvíľa bola bližšie a bližšie. V pravý čas, keď ma John s Braienom nevideli som sa vytratil dozadu pre gitaru.
Laura zatiaľ pod zámienkou kontroly pódia nenápadne zapla mikrofón. Vybral som svoj šesťstrunový poklad, prevesil si ho cez trup a pomedzi ľudí som kráčal ku pódiu pozerajúc na všetkých ktorý boli prekvapený z toho čo sa ide diať. Pevne som sa postavil na javisko a obzeral sa. Nadýchol som sa čím som nabral do tela aj odvahu a začal rozprávať.
„Chcem vás tu dnes všetkých privítať. Možno sa čudujete, prečo tu stojím s gitarou v ruke.“ John a Braien spozorneli keď začuli môj hlas ktorý sa niesol od pódia a zosilňoval sa v reproduktoroch. „Dúfam že sa John na mňa nebude hnevať,“ Pozrel som sa jeho smerom a naše pohľady sa stretli, „ale mojím zámerom je to tu oživiť a navrátiť starý dobrý charakter jeho baru.“ Ľudia mi začali tlieskať. Na Johnovej tvári sa neodohrával nahnevaný, ale uvoľnený a šťastný výraz ktorým ma ubezpečil že je všetko v poriadku. Jeho palce hore ktorý mi ukázal naznačoval, že to že tu stojím a snažím sa o niečo je dobrý a správny nápad. Zaznel prvý akord a ľudia stíchli. Niekto zhasol svetlo a zapálil nado mnou reflektor. Všetci boli v tme, len ja som bol plne viditeľný v kruhu pódia. Bolo to tak magické. Pripomínalo mi to niektoré filmy. Najbližšiu jeden a pol hodinu sa barom niesli melódie známych piesní ktoré si spievali všetci, ale i moje pri ktorých bolo ticho. Ľudia sa vnárali spolu so mnou do slov ktoré vznikli v mojom vnútri a vyplavovali na povrch cez melódie. Boli to slová a melódie chalana ktorý sa rozhodol kráčať ku hviezdam. Za sprievodu potlesku som sa na konci uklonil a zišiel dolu z pódia.
Balil som si práve gitaru keď som za sebou začul šuchot. Otočil som sa. Predo mnou stál John. „Drem.“ V očiach sa mu zaleskla slza. Pristúpil ku mne, mocne ma objal a povedal, že je rád čo som to urobil. „Pripomenul si mi prečo som v tomto bare a aký má účel. Vlial si do mňa novú túžbu a odhodlanie pokračovať za čo ti patrí veľká vďaka. Prebudil si vo mneminulosť ktorá síce trochu bolí, ale i príjemne chladí keď si spomínam na staré časy Naprávaš to čo bolo spôsobené mojím rozorvaným vnútrom.“ Tak rád som počul tie slová z jeho úst. Ale aj jemu patrila vďaka že mi dáva možnosť plniť si sen.
Odišiel a ja som sa pokúšal pre dýchať svoj čin ktorý sa pred chvíľou odohral na pódiu. Znovu som začul šuchot za mnou. Tento krát tam stála Laura. Celá vysmiata sa mi hodila okolo krku. „Som na teba hrdá.“ Zašepkala jemne. Nechcel som ju pustiť. Obaja sme sa v objatí cítila bezpečne a krásne.
„Odchádzam.“ Ohlásil som svoj odchod okolo desiatej keď som prechádzal okolo baru. Z Johnových úst znovu zaznelo obrovské tiché ďakujem a Braien bol ohúrený z môjho vystúpenia. Pevne mi stisol ruku a energicky a plný radosti mi zablahoželal k môjmu talentu. S Laurou sme sa znovu ocitli v parku kde som ju prvýkrát objavil v zlom stave. Teraz to však bolo iné. Neplakala. Smiala sa. Na tvári jej stále pôsobil úsmev a v hĺbke duše radosť z hudobného zážitku. Sedeli sme a rozbiehali voľnú debatu ktorá nám mala skrátiť chvíle. Reč prišla na jej záľuby. „Rada fotím ako si si všimol. Zachytávam tak výnimočné situácie, ľudí, všetko na čo nechcem zabudnúť. Tie fotky sa stávajú akýmsi spúšťačom spomienok.“ Odmlčala sa a po chvíli mi povedala o svojej ďalšej záľube ktorú máme spoločnú. „Určitým spôsobom zachytávania výnimočných chvíľ sú aj piesne. Rada ich počúvam, ale keď ma zasiahne chvíľa inšpirácie, chytím notes a píšem a hrám.“ Pozrela sa na mňa s úsmevom. Vedela že ja viem o čom hovorí. Prežívam to tak isto, teším sa z chvíle keď mi v hlave skrsne nápad ktorý sa potom ocitne na papieri a v tónoch strún gitary, klavíra alebo huslí. „Zaspievaj niečo.“ Navrhol som jej zrazu plný zvedavosti aký poklad sa v nej ešte nachádza okrem neuveriteľnej charizmy. Z počiatku sa bránila pretože sa, pochopiteľne hanbila. Ale nakoniec som ju prehovoril. Veď aj ja mám malý talent na lámanie ľudí Predtým ako začala hrať ma upozornila, že to nebude bohviečo.“ „Trochu si ver prosím.“ Takto som ju podporil predtým ako zazneli krásne slová a melódia parkom ktorá spôsobila, že to bol krásny zážitok ju sledovať.
Hľadala som ho po nociach,
anjela ktorý by sa vzdal krídel,
zanechal by v mnohých srdciach
znak že sa svojho pokladu vzdal.
Zrazu som ho uvidela,
netuším či bol skutočným anjelom,
viem že by som sa mu dala
pocítiť v mojej priezračnej kráse.
Kráse vnútra,
kráse úprimnosti,
kráse neba,
kráse z lásky...
Ešte hodnú chvíľu som zostal v nemom úžase a pomykove. Chcela mi vrátiť gitaru. Gestom som ju poprosil aby hrala ďalej. Viac sa uvoľnila a vtedy mi naplno ukázala klenot talentu a slov v nej. Oprel som sa, zavrel oči a počúval spev ktorý bol ako vlakom do úplne iného, krajšieho sveta. Slová ktoré zneli mi otvárali cestu k niečomu novému. Cestu k nej. Tak veľa sa vo mne vďaka nej zmenilo. Cítil som akúsi energiu, krásnu energiu ktorá mnou prvýkrát intenzívne prúdila vtedy v parku. Bol to ďalší krok k zmene môjho sveta.
VĎAKA NEJ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár