Bar v ktorom John práve sedel bol známy práve kvôli nemu, jeho hudbe, večerom, kedy hrávala jeho kapela ale i on sám krásne i divoké piesne.
John vážne vedel brnknúť na citlivú strunu poslucháčov, ale na druhej strane bol aj showman, oživil aj starca ktorý si do baru prišiel pohovoriť s priateľom o dávnych časoch. Tento bar však určite nebolo miesto, kde každý len slušne popíjal colu, možno vínko, debatoval so spolu sediacim o počasí, úspechoch i neúspechoch dnešného dňa.
Nechcel aby ľudia jeho bar opúšťali len so slovami: „Bolo tam dobre.“ Chcel aby im z úst vychádzali slová: „Bolo tam vážne užasne, pri najbližšej príležitosti tam musíme ísť znovu, a to nie len vtedy, keď sa budeme chcieť ísť opiť.“ Bola to bláznivá myšlienka, ale tých mal ešte v hlave veľa.
Sedel tam, v sebe mal už tretí pohár brandy a hladina fľaše ešte stále klesala. „Už by si mal prestať.“ Pristúpil k nemu muž s dlhšími vlasmi a kozou briadkou. Sadol si oproti nemu a zadíval sa na neho. Keď sa tak pozeral, ako tam sám sedí, obracia do seba poháriky, zapíja ďalšiu chvíľku žiaľu, vlna starostí o neho znovu stúpla. „Prestaň.“ Rozkázal Braien jemne ale i rozkazovačne. „Nechaj ma.“ Odvrkol John a provokačne si nalial ďalší pohárik. „Dnes ešte musíš hrať, nezabudol si?
„Nezabudol.“ Zašepkal s kamenným výrazom a smútkom v očiach.
„Počuj bratranec.“ Brain sa prisunul k nemu bližšie, zobral mu pohár s ruky a servírku poprosil aby to aj s fľašou odniesla. „Viem, je to už dávno čo…“ John sa na neho nahnevane pozrel. Breien pochopil že má prestaň, nechcel mu pripomínať aj on to, čo ho tak hrozne ranilo a kvôli čomu tu teraz tak sedí, v beznádeji sa opíja. Vedel že Braienovi na ňom záleží, ale bolelo ho to, keď mu to aj on pripomínal. Teraz nemal náladu a spomienky mu ju ešte viac kazili. Všetko čo sa stalo musí zvládnuť sám, len on to musí uniesť. Najradšej bol keď na to nemyslel. Braien chcel znovu niečo povedať, ale John ho gestom zastavil. Nastal čas kedy mal hrať. Pomaly vstal od stola a zamieril k pódiu.
„Znovu vám niečo zahrám priatelia. Zhasnite svetlá a namierte na mna reflektor. Táto pieseň si vyžaduje patričnú atmosféru.“ Ozvali sa jeho slová z veľkých reproduktorov. Pár sekúnd mu na tvári hral úsmev aj napriek vnútornej tme. Zaznel prvý akord pod jeho prstami. Rozozvučal struny gitary aj srdcia poslucháčov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár