Stále sme oproti sebe. Čakal som kedy ma udrú. Vedel som že nie sú taký, ale v tej chvíli by som si nič iné nezaslúžil. Nemal by som im za zlé keby na mňa nakričali a poslali ma späť so slovami čo si o sebe myslím. Ale oni nič. Žiadne slová. Po chvíli preťal ticho otec. „Choď do izby Matt. Prosím.“ Videl som na jeho tvári smútok. Asi bol sklamaný.
Vyšiel som hore. Čakal som aspoň Petrino zaklopanie a slová či môže vojsť. Nič. Neprišla a ja som bol v izbe s tlčúcim srdcom a kopou myšlienok úplne sám. Aby som zahnal tie pocity a strach, začal som vybaľovať veci a ukladať ich do skrine. Keď som to dokončil, hral som a hral, až kým ma nezmohla únava a nezaspal som.
Z tohto snového tranzu ma dostala až Petra. „Večera Matt.“ Ozvalo sa mi nad hlavou. Otvoril som oči. Usmievala sa. Prečo sa usmievala? Určite vie o mojom bláznivom pláne. Preto sa smeje. Aj ona ma považuje za blázna. Odišla, trochu som sa „rozobral“ a s malou dušičkou šiel do kuchyne. Mama chystala taniere, Petra jej pomáhala a otec miešal polievku. Nepovedali mi ani jedno slovo, nevenovali ani jeden pohľad. Tým moju nervozitu a strach ešte viac zväčšovali.
Po večeri sa pobrala Petra von. Ja som sa bál spýtať či si niekde môžem vyjsť. Určite boli nahnevaný a ja som olej do ohňa nechcel prilievať. To by som bol totálny blázon. Pomohol som mame poupratovať a potichu sa pobral do izby.
Sedel som na posteli, pozeral na obraz a spomenul som si pre čo mi ho mama dala. Bola na ňom rieka uprostred hôr. Vskutku krásna kresba.
Všetci sme sedeli v obývačke a mama ho dokončievala. Keď bol hotový, jemne ho pohladila, pozrela sa na neho. „Čo ti pripomína Matt?“ Obrátila sa na mňa. Prekvapilo ma to. Zahľadel som sa naň a v hlave sa mi utvorila myšlienka čo to vo mne vzbudzovalo.
„Sloboda a slobodného človeka.“ Odvetil som. Nečakali asi takúto odpoveď, pretože ich tváre boli prekvapené. Nechápali prečo v tom vidím práve toto. Pustil som sa do vysvetľovania.
„Rieka symbolizuje slobodný tok ktorý unáša slobodného človeka. Býva studená a práve chlad niekedy potrebuje človek, aby sa neunáhlil a nezhorel vo svojich plánoch. Hory symbolizujú silu a majestátnosť ktorú si človek musí zachovať aby ho silný vietor, prekážky a nezdar nestrhol a neublížil mu.
Mamu, ale aj všetkých milo prekvapilo moje interpretovanie obrazu. Odvtedy visí v mojej izbe a pripomína mi slobodu a v tejto chvíli aj môj sen. Možno aj ja mám príliš horúcu hlavu a rodičia ma schladia, čo bude možno dobré, ale bude to bolieť.
Ležal som na posteli, rozmýšľal, aké by to bolo splniť si sen. Ešte som ten pocit na vlastnej koži nepocítil. Mal som len jeden vsadený do srdca a o jeho rozbehnutie som sa pokúšal. Len chcieť však nestačí. Treba mať na to podmienky. Tie mne však práve chýbali. Nemal som dokončenú ani školu a bol som primladý. Tu asi môj sen bohužiaľ hasol.
V ušiach mi zaznelo tiché zaklopanie. To bude určite otec alebo mama. Iba oni vyznávajú metódu ZAKLOPAŤ, NEPÝTAŤ, VOJSŤ. Nezmýlil som sa a moje predpokladanie bolo správne. Muselo to prísť. Chvíľa kedy mi povedia aký som blázon a bez debaty ma pošlú späť do školy. Ale ich tváre neboli nahnevané. Pôsobili na mňa vyrovnane a úplne pokojne. Obom som sa zahľadel do očí veľmi úprimne, priam ospravedlňujúco. Spustil som záplavu slov, ktoré ako som na konci zistil boli zbytočné.
„Hrozne ma mrzí že som vás sklamal. Viem, je hlúpe postaviť sen pred vzdelanie ale,“ hľadel som tie správne a hlavne vhodné slová, „cítim to tak. Vo vnútri cítim potrebu to dosiahnuť a teraz hneď. Nikdy som nebol tak odhodlaní.“ Nastalo ticho v ktorom sme na seba nemo hľadeli. Po chvíli prišlo niečo čo som skutočne nečakal. Smiech. Obaja sa začali smiať. Nie výsmešne, ale uvoľnene, nenútene, a na túto situáciu tak divne. „Matt.“ Otec sa ku mne prisunul akoby mi šiel povedať nejaké tajomstvo. „Mali by sme sa hnevať. Mali, ale nehneváme. Nemáme dôvod.“ „Akože nemáte dôvod?!“ Vychýlil som na neho vrcholne prekvapene. Veď ho predsa mali a dosť vážny. „Sklamal som vás. Chcel zahodiť peniaze ktoré ste do mňa dávali. Čakali ste odo mna niečo viac.“ „Máš pravdu, čakali sme niečo od teba.“ Mama sa jemne usmievala a hľadela mi do očí čím zabezpečovala vrývanie sa jej slov do môjho vnútra. „Čakali sme od teba práve toto. Že aj ty si budeš chcieť splniť nejaký sen, ktorý pre teba veľa znamená. Čo tam po peniazoch? Tie neznamenajú šťastie. Len dopomáhajú. Výzvy, tie doliehajú na človeka. Vravia mu: Poď, skús ma zdolať a možno ako perlu vo mne nájdeš kúsok šťastia. Každá jedna výzva, každá myšlienka ktorá človeka núti konať a isť za tým čo ho vo vnútri urobí šťastným stojí za to.“ Pochopil som čo tým mama chcela povedať. Skutočne a mi to vrylo do duše. Navždy. „Ale čo ak ma táto výzva zničí?“ „Synček,“ Otec ma objal okolo pliec čo znamenalo že sme teraz jedna duša a chápe ma, „nezničí ťa to. Možno ťa to zrazí na kolená. A vtedy budeš musieť zatnúť zuby a zistiť čo v tebe je. Vstať.“
„Leť Matt. Myslíš že mi s otcom sme nemali sny? A nepokúšali sa ich splniť? Ja teraz kreslím a maľujem. Splnil sa mi sen.“
So slzami v očiach som sa na nich pozeral. Zavrel ich, znovu otvoril aby som zistil či to nebol len sen. Nebol. Sedeli tam a usmievali sa. „Takže môžem?“ Neviem prečo som sa ich to spýtal, asi aby som mal istotu, ale z ich slov to bolo jasné. „Musíš, a my ti v tom s otcom pomôžeme.“ Zasmiala sa mama a pohladila ma po tvári. Mal som sa pobaliť. Ráno mi vraj všetko povedia a ráno aj letím. Keď som sa spýtal kam, nechceli mi to povedať.
S trochu divným pocitom som sa balil, aj keď neviem kam. Celú noc som nemohol zaspať. Rozmýšľal som. ako mi rodičia pomôžu posunúť sa k môjmu snu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár