Laura mi sľúbila, že si dá cestou domov pozor. Chcela ešte sedieť v parku, pozorovať hviezdy a liečiť svoju duši.. Vyprevádzala ma so slovami že dnes už nebudú žiadne slzy.
Ležal som v posteli, tuho premýšľal o dnešnom dni, konkrétne o nej. Začalo to objavením jedného smutného človeka v parku, pokračovalo prosbou o žiadne otázky. Hral som jej, zabudla na slzy, smútok, vnárala sa so mnou do čara hudby, ktorá preberala v tej chvíli pozíciu lekára. Lekára duše. Poďakovala za pekne strávené chvíle, zakývala mi a stratila sa za rohom parku. Neviem prečo, ale všetko to na mňa akosi silne zapôsobilo. Nedokázal som to presne pomenovať. Prúdili mnou zmiešané pocity. Vnárala sa otázka, prečo ma tak priťahuje.
V tú noc som nevedel zaspať. Aj keď som zavrel oči a pokúšal sa preniesť do ríše snov, nešlo to. Posadil som sa, načiahol za gitarou a notesom, oprel som sa o stenu a začal písať. Takto sa u mňa v tú noc začínal proces vypúšťania myšlienok, pocitov a vnemov. Všetko som to vložil do slov, viet, tónov hudby. Striedavo som zatváral a otváral oči, dával priestor múze, aby mi do hlavy vložila správne slová, ktoré sa zjavovali na linajkovom papieri. Po hodine som bol prázdny ako vedro, v ktorom bola pred pár sekundami voda, ktorá však mierila na trávnik. Odložil som gitaru, notes a konečne mohol pokojne zaspať bez ťarchy v hlave. Únava na mňa zrazu padla prudko ako závažie.
Ráno som sa zobudil s pocitom, že znovu uvidím Lauru v kuchyni ako pripravuje raňajky, spontánne si pri tom poskakuje, pohmkáva a spieva. V radosťou som tam vošiel. Bola prázdna. Nebola tam. V tej chvíli ma opantal smútok, sklesnuto som si sadol na stoličku a hľadel na stenu. Smútok vystriedal strach, ktorý spozoroval na mne aj John, keď sedel v obývačke, listoval v akomsi časopise a bol a na rozdiel odo mňa úplne pokojný. Moje pohyby boli nervózne, myšlienkami som bol všade len nie v obývačke. „Stoj.“ Zastavil ma. Nemohol sa už na mňa dívať, ako kade-tade celý nesvoj pobehujem. Vtlačil ma do kresla, sadol si oproti mne, spojil si dlane a rozprávajúc mi hľadel do očí, čo ma ešte viac znervózňovalo. „To že tu bude pobehovať nezaženieš tlak ktorý možno v sebe, ako vidím máš. Čo sa to s tebou dnes ráno deje, hm?“ Naše pohľady sa stretli. Nemohol som mu do nich klamať. Nemohol, nechcel, a ani nedokázal. Sklopil som zrak a stíšene sa priznal, že sa bojím. „Čoho?“ Nechápal, keďže táto informácia o ničom bližšom nehovorila. Povedal som si, že mi možno bude vedieť pomôcť, veď je Laurina rodina, pozná ju. Aspoň som v to dúfal že ju dostatočne pozná. Čakal spýtavým pohľadom na odpoveď a posmeľoval ma jemnými kývnutiami hlavy. „No tak, čo sa stalo?“ Slová mi išli z hrdla ťažko, vždy sa zasekli v polovici cesty, keď už som myslel že vyjdú von, stiahli sa. Pochopil, že nemá dôvod na mňa tlačiť. „Ak sa budeš chcieť porozprávať, som tu. Jasné?“ Prikývol som a zodvihol pohľad na neho v ktorom sa odrážalo zúfalstvo a smútok.
Všetko čo robíme, každé gesto a pohľad je vlastne taký zrkadlom nášho vnútra. Akokoľvek to chceme zastaviť, nechceme sa prezradiť, človek má síce vlastný rozum, je silný, ale vnútro má srdce, ktoré ide niekedy proti pravidlám a sile rozumu silnejšie a vedie nás po úplne inej ceste.
„Dnes máš voľno. Trochu si usporiadaj myšlienky, OK?“ Oznámil mi keď vychádzal z dverí do baru a prikývol som. Potešil som sa jeho ponuke, pretože dnes som na tom skutočne nebol najlepšie. Bolela ma hlava. Potreboval som si trochu oddýchnuť. Zostal som v byte úplne sám. Vlastne nie sám, ale s bolesťou hlavy a biednou náladou. Už ani hrať som nemal silu. Ľahol som si do postele, zavrel oči a zaspal. Zo spánkového opojenia ma vytrhol ostrí zvuk zvončeka. V tej chvíli by som človeka ktorý ho stláčal asi najradšej zaškrtil. Vstal som za sprievodu nadávok. „Kto je?“ Ozval som sa tesne pred dverami trochu podráždene. Teda dosť podráždený. Nebolo mi dobre, potreboval som nutne spánok a keď som si ho doprial, niekto ma kruto a bezočivo zobudil. „To som ja, Laura.“ Ozval sa z druhej dverí. Ako náhle som ju začul, oživol som sa a tak energicky otvoril dvere, až som ich skoro vytrhol z pántov. Keď som ju videl pred sebou úplne v poriadku musel som ju objať, čomu asi spočiatku nechápala. „John mi vravel že si doma, tak som prišla navariť a trochu ti urobiť spoločnosť. Súhlasíš?“ Zasmial som sa, prikývol a pozval ďalej. „Zobudila som ťa?“ Zarazil ju vankúš na pohovke a pokrčená deka. Zívol som a to jej muselo stačiť. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrela, ale ja som tiež, neverbálne, iba mávnutím ruky naznačil, že je to v pohode. Zamieril do kuchyne. „Čo by si si dal na obed?“ Vyberala hrnce, zamyslene hľadela do chladničky na Johnove zásoby, ktoré aj napriek jeho osamotenosti boli celkom slušné. „To je jedno,“ mykol som plecom, „ale mám chuť na nejaké mäso.“ Prikývla, vybrala mrazené kura a ukázala, či môže byť. Prikývol som. „So zemiakmi.“ Oznámil som, zohol sa do skrinky, vytiahol vrecko zemiakov ktoré som pomaly začal vyberať a klásť na stôl. . Rozprestrel som si noviny, našiel škrabku a pustil sa do čistenia. Sedel som tam, pod prstami sa mi striedali zemiaky ktoré strácali svoje šaty a následne sa vnárali do studenej vody úplne nahé. Laura varila polievku, kontrolovala kura ktoré sa už pekne pieklo v trúbe. Nežiaril z nej však už ten entuziazmus ktorý mi ukázala predtým. Mal som dojem, že to súviselo s tým včerajším výbuchom citov a sĺz. Obraz jej ktorý som videl teraz a obraz ktorý som videl predtým sa až príliš odlišoval. Predtým bola ako hviezda. Žiarila. Ale teraz akoby bola unesená a zavretá medzi múrmi ktoré nedovoľovali preniknúť jej svetlu von. Prestal som čistiť, nadýchol som sa a pevným hlasom, v ktorom však bola aj neha som sa spýtal. „Laura, čo sa s tebou včera dialo?“ Mal som pocit že všetko stíchlo, aj keď v byte bolo ticho už predtým. Ale teraz sa tu vznieslo iné ticho. Ticho ktoré sa nazývalo Napätie. Prestala miešať. Prudko sa mi rozbúchalo srdce. Asi som brnkol na priveľmi citlivú strunku. Bol som vedomý, že nemám ani najmenšie právo zasahovať jej do súkromia, pýtať sa na také diskrétne otázky. Neurazila sa, ani s plačom neušla. Zachovala si vo vnútri i navonok pokoj. Ale okrem aktuálne vyrovnanosti sa jej v tvári po minúte objavil aj strach a smútok. Odsunula si stoličku oproti mne, sadla si a mlčala hľadajúc správne slová. Neprerušoval som ticho, iba som oproti nej sedel a čakal na jej prvý impulz. Nechal som jej priestor na rozmyslenie slov. Možno to však dopadne tak, že mi nič nepovie. Pochopil by som ju.
„Každý človek prežíva určité obdobia v ktorých sa cíti šťastne, smutne, alebo ani nepobadá, aký pocit to dané obdobie v ňom vyvoláva alebo vyvolalo.“ Slová ktoré sa niesli kuchyňou boli nesmelé a tiché. Nie je ľahké hovoriť o svojich pocitoch, do svojho vnútra vpúšťať niekoho neznámeho, kto nás môže ešte viac ublížiť. „Do človeka doráža množstvo skúšok.“ Pokračovala akoby len pre seba so sklonenou hlavou. „Najprv mu niečo zoberú, nevrátia to. Dôležitý kúsok z jeho sveta ako obetu.“ Tieto slová ju pálili, každé jedno bolo čoraz ťažšie a ťažšie. Okrem slov ju páli aj oči, čoho boli dôkazom slzy. Už nedokázala nič povedať. Za pár sekúnd sa znovu zmenila na zlomenú bytosť ktorú som včera našiel v parku s cigaretou. Pocity smútku si znovu našli cestu cez štrbinky. Natiahol som k nej ruku, objal ju a zašepkal: „Neplač, poď pod moje krídla.“ Neviem prečo som použil práve tieto slová v ktorých bol poetizmus ale zároveň i tajomný cit. Vnorila sa mi do náručia. Bojovala, zápasila so smútkom, ktorý sa však dal poraziť jedine, tým, že sa vyplaví von, nenecháme ho ďalej ničiť naše vnútro. Sama vak na tento boj nestačila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár