Vyniesol, si von klávesy, pozapaľoval sviečky aby videl, prisunul si notes. Melódia sa mu pomaly začala črtať v mysli. Prsty hrali samé a slová išli automaticky, nenásilne. Už dlho nič nezložil a práve dnes bola tá zázračná chvíľa kedy z neho vychádzalo umenie.
Sedel v sále a hral tú pieseň. Tá pieseň síce v ňom vytvárala kýsi smútok no i tak ju hral. Síce ho to bolelo ale ventiloval tým pocity.
Pieseň bola o tom čo Marci nepoznal a tak preto sa volá aj NEPOZNANÁ.
Kráčam a márne hľadám
to čo by som tak veľmi chcel
nájsť.
Chcel by som nájsť teba niekde
na ulici, usmial by som sa
a odviedol ta k sebe domov.
Nevšimol si kedy ten muž vošiel do sály. Bol, zaujatí hraním a svojimi pocitmi. Ten človek stál pod pódiom a tiež začal spievať, dokončil Marcovu pieseň.
...poď ďalej ku mne,
Otvor dvere a navždy ži
život so mnou, navždy ži.
Ukáž mi to čo v hlave mi tlie,
Čo v hlave mi vzniká a tie
Slová zarývajú sa mi do srdca.
Hľadel na toho muža. Bol pomerne mladý a práca ktorú vykonával nebola pre neho, Marco to vycítil. Ten mladý muž bol upratovač. Ako to že ho tu ešte nikdy nevidel?
„Kto ste?“ muž sa iba pousmial a vyšiel za Marcom na pódium. „Aj ja viem hrať.“ Naznačil mi aby ho pustil. Sadol si a začal hrať a vtedy sa pre neho stalo niečo nepoznané a nevídané. Keď zazneli prvé tóny, ocitol sa Marco akoby v nejako tranze. vnímal len hudbu, nič iné. ani si nevšimol kedy sa to skončilo ale keď otvoril oči, miesto pri klavíri bolo prázdne. obzeral sa a okolo seba ale toho muža nevidel.
ešte dlho premýšľal o tej divnej chvíli a o tom mužovi.
Ako každý večer keď nesedel v sále a nehral, sedel na širokej lúke a hľadel na hviezdy. ľahol si, podoprel si hlavu rukami a začal hovoriť.
...keby môžem raz chytiť hviezdu,
vniesť do seba svetlo, nádej malú,
urobím to.
Keby môžem Bohu rozkázať,
zlé veci zakázal posielať,
zakázal by som to.
No ON je tu Boh.
Otvoril oči. chvíľku znovu hľadel na hviezdy, potom oči zavrel a pokračoval.
...pár anjelov som videl lietať,
pár skál do mna padať
no nikdy som nevidel šťastie.
pár anjelov som videl sa tešiť,
aj ja chcem šťastie uloviť
no tento boj je utópia.
Marco adresoval tieto slová Bohu, prázdnu, svojej duši no Boh mu nikdy neodpovedal tak priamo ako napríklad: „urob to, urob toto a budeš šťastný Marco.“ No takto to nejde. takto priamo a ľahko to nejde nikdy.
S napätím čakal kedy povedia jeho meno. Nerád hrával na koncertoch no jednoducho musel ak chcel na umeleckej škole zostať. Mal tu minimálnu možnosť výberu.
konečne uvádzač, herec ktorého Marco nepoznal povedal jeho meno. Vyšiel na pódium, uklonil sa, strojene sa usmial a sadol za pekné veľké krídlo. „Nech to už mám za sebou, nech to dohrám a odídem s tadiaľto.“ Hovoril si v duchu.
Tóny skladby ktorú hral rozozvučali celú sál a aj srdcia divákov. no len oni jediní mali z toho radosť, Marco nehral rád takéto staré klasiky, radšej svoje piesne.
dohral posledné tóny. v tej chvíli sa stala ´ďalšia divná vec. Zhaslo sa svetlo. Marco ani netušil čo sa deje a čo sa ešte bude diať. „Zahraj.“ ozval sa hercov hlas tesne pri Marcovi ktorý bol prekvapený i vystrašený zároveň. Mal pocit že ten hlas je v jeho hlave no keď sa pozrel nabok skutočne tam uvidel toho herca ktorý sa tak tajomne usmieval. „Hraj Marco. Ukáž týmto ľudom čo je v tebe, čo sa v tebe skrýva.
Marco zavrel oči a začal hrať a spievať.
Príbehy minulé, budúce
i prítomné v nás
rezonujú a zas počuť
slová VER a niečí hlas.
Chvíle tak nádherné
začínajú a tiež končia
plačom i radosťou v srdciach.
Príbehy ktoré mi žijeme
každý jeden boží deň,
bojujeme tak aj ty
svoju šancu na boj premeň.
Bojuj a nenechaj sa zmiesť
z cesty ktorá je tebe určená,
len ty si pánom a ona je tu pre Teba.
Tlieskali. ľudia mu tlieskali keď dohral. nemohol tomu uveriť. ten uvádzač záhadne zmizol a keď sa učiteľky pýtal kto to bol, tiež nevedela.
Marco bol šťastný a tie šťastné chvíle ešte len prídu pretože jeho pieseň počuli tie správe uši.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lovingewe
19. 10.októbra 2010 05:07
Nádherné...
Napíš svoj komentár