Konečne zazvonilo a on bol voľný. Už od pondelka sa tešil na piatok, na čas kedy opustí školu. No nie preto že si chce oddýchnuť. Dohodol sa s ňou že sa konečne stretnú. Naposledy boli spolu piatok a vtedy sa niečo pohlo. Ľúbil ju a aj ona jeho. Aspoň dúfal. Konečne ju mohol vidieť. Chýbala mu. Veľmi a to hýbalo s jeho náladou v obrovských rozmeroch.
Nechal ju tam čakať asi pätnásť minút pretože sa skôr nemohol pohnúť a nemohol ujsť z hodiny. Sú s úsmevom mu to vyčítala ale všetko bolo OK. Šiel oproti nej. Objali sa a zrazu z neho padla ťarcha. Neprišiel však úvodný bozk. Toho sa ešte bála bol vystrašený z toho nového pocitu ktorý ho zalial.
„Kam pôjdeme?“ „Do hradného parku.“ „Fajn.“ Ruka v ruke sa prechádzali a rozoberali čo sa cez týždeň stalo. Ona bola chorá a preto nemala žiadne nové udalosti, bola mimo.
Prišli do parku, sadli si na lavičku. Oprela sa o ňu, on ju objal a takto sledovali ľudí ktorý prechádzali okolo. Rozoberali všetko možné, smiali sa a obaja boli šťastný že majú jeden druhého. „Chýbala si mi.“ „Aj ty mne.“ „ľúbim ťa.“ „Veď aj ja teba. Veľmi.“ Sedeli tam, sledovali všetko. Chcel ju pobozkať no bál sa tak svoje pery priložil iba k jej lícu, hlavou sa opieral o tú jej a vychutnával si ten nádherný pocit, na novú drogu ktorú objavil.
Uvedomil si v tej chvíli strašne veľa vecí.
Bol nešťastný keď si nikoho nevedel nájsť, nevedel nájsť vlastne šťastie v druhom človeku, nevedel nájsť šťastie. Chcel to no, nemohol to nájsť. Nebol ten správny čas. To si teraz uvedomil.
Stále na lásku čakal. Bol v napätí a v strehu a ak sa niečo objavilo, skočil po tom v nádeji že ona je tá pravá. Potkol sa, padol, zranil sa a zmizlo aj kúsok z jeho viery.
Prišlo dievča. No bola ďaleko aj keď bývalo často v rovnakom meste ako on. No aj tak bola ďaleko. Nabral vieru a dôveru a veril. Jednoducho veril. teraz si vraví že to bolo hlúpe no vtedy tá viera, dôverovanie bolo na pravom mieste v pravý čas. Vyčíta si to že veril ale na druhej strane si niekedy povie, teda teraz už vždy, že to čo sa stalo sa malo stať a ono nemohol ovplyvniť.
Keď to prasklo, keď sa sklamal, bol smutný a nemal už žiadnu vieru. Teraz je ďaleko ale zahodil ju za hlavu. No keby zrazu postála pred jeho dverami alebo pred ním na ulici, určite by sa zastavil, určite by ju neignoroval, určite by jej nepovedal že má ísť preč, že je už minulosť on taký nebol.
Prišla teraz ona. Bola milá a krásne sa usmievala. Zaľúbil sa do nej.
Teraz spolu sedeli v parku, držali sa za ruky. Nechcel ju pustiť. Nechcel odísť. No musel. Presunuli sa na autobus. Ešte stále sa ju neodvážil pobozkať. Ešte nie. Sedeli a on čakal na autobus. Prišiel. Vstala chcel sa rozlúčiť. Pobozkal ju na rozlúčku. Konečne. Konečne sa odvážil. Šiel nastúpiť do autobusu no ešte sa otočil a znovu jej dal bozk. Tešil sa z toho všetkého. Bol nesmierne šťastný. Konečne pocítil, skutočne pocítil že aj on má právo na šťastie. Skutočné a nezobrateľné právo na šťastie a lásku.
Stále o nej rozmýšľa. Stále, stále stále aj teraz keď píše tento príbeh. Jednoducho nezabúda, nezabudne. Na toto určite nie.
Chcel sa s ňou prejsť. Znovu, zas, stále. No musel počkať ešte dva dni. Aspoň si píšu SMS.
BOL JEDNODUCHO ŠŤASTNÝ A TOTO ŠŤASTIE MU NIKTO NEMOHOL ZOBRAŤ. TERAZ BOLO JEHO SÚČASŤOU, TERAZ BOLA ONA STREDOBODOM JEHO SVETA. LEN ONA A PÁR VECÍ KTORÉ SÚ PRE ŽIVOT NEVYHNUTNÉ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár