Vedie to Sall pretože bratia mu veria a vedia, že jeho hudba skutočne baví. Už odmalička sa zatváral v podkroví, chytal do ruky notes a písal básničky. Najprv to boli len také primitívne výplody detskej duše no neskôr, keď bol Sall v puberte, začal do básni vkladať svoje srdce, dušu ktorá občas padla, bola zranená a potrebovala sa vyrozprávať. Tak to vníma a začína každý básnik.
Sall si poctivo a tvrdo vydrel na svoju prvú gitaru. Zatváral sa do izby a svojím básňam dodával aj čaro hudby. Bol veľmi talentovaný samouk ktorý sa všetko naučil sám. Najprv sa hanbil hrávať pred rodičmi a verejnosťou no neskôr sa hrdo a odvážne postavil pred dav na ulici a hral až pokým nemal vysilený hlas a boľavé prsty. Rodičia mohli byť na neho právom hrdý. Aj ich otec bol hudobníkom a tiež mal kapelu preto sa tak tešil keď sa v Sallovi objavil takýto talent. No aj v ostatných synoch sa objavil talent, trochu neskôr ale bol o to výraznejší.
Bob sa raz zašiel pozrieť na koncert ktorý sa konal v miestnej umeleckej škole. Veľmi ho zaujalo dievča ktoré si sadlo za veľký klavír, zavrelo oči a začalo hrať. To čo hrala bolo vážne úžasné, precítené a tak čarovné že pri potlesku sa Bobov po lícach kotúľali slzy. Od toho okamihu vedel naisto že aj on chce pomocou bielych a čiernych klávesov vydávať svoju dušu a vyludzovať nádheru.
Prišiel za tým dievčaťom a poďakoval jej. Spýtala sa za čo. On sa iba usmial. O pol roka zavolal to dievča na svoj prvý koncert. Poprosil učiteľa či by nemohol okrem predpísanej skladby zahrať aj niečo svoje. Skladbu ktorú zložil venoval tomu dievčaťu so slovami: „Toto je pre teba pretože si mi ukázala spôsob ako upokojiť dušu a navodiť nebo na zemi.“
Odvtedy sa stal klavír jeho druhým ja. Popritom ako skladal skladby, pokúšal sa aj textovať čo mu pomohol rozvíjať Sall.
Vanessa Mae, David Garrett. To boli ľudia ktorých Izzy skutočne obdivoval, hlavne nástroj na ktorý vedeli tak perfektne hrať. Husle. To bol pre neho boží nástroj. Keď s tým prišiel za otcom, bol pomedzi bratov posledný a aj najmladší ktorý v sebe našiel chuť venovať sa hudbe, otec ho vyobjímal a kúpil tie najlepšie husle aké našiel. Izzy sa tomu venoval neúnavne a hlavne s láskou.
Pachellbelov Canon, to bola skladba ktorú zbožňoval a naučil sa ju naspamäť. Jeho učiteľ bol z neho nadšený. Nemusel ho do ničoho nútiť. Izzy bol už dávno vybalený a rozcvičený keď prišiel učiteľ na hodinu. Počas dvoch rokoch sa stal z neho najtalentovanejší žiak na umeleckej. Niektorý len ticho závideli jeho zápal a nadšenie pre hudbu.
Do skupiny sa bratia spojili asi v roku 2007 teda rok pred otcovou smrťou a prevzali reštaurácie. Povedali si že otec ju tiež viedol v hudobnom duchu, pozýval do nej talentovaných ľudí aby predvádzali svoje umenie a dokonca aj bratia tam hrali. Povedali si že aj oni budú v tomto pláne otca pokračovať. Vynovili to a dali reštaurácii nový vzhľad. Pozvali rôznych slávnych umelcov ktorý s radosťou prišli a s ešte väčšou sa vracajú.
Skupina Všetko sa dá aj dnes hráva v reštaurácii kde svetu predstavuje a ukazuje výpovede duší mladých a talentovaných ľudí.
A práve sem som sa raz dostal. Len tak náhodou som išiel okolo. Sadol som si tam a objednal si čaj. Len tak som tam sedel. Tie miesta vo mne vzbudzovali skutočný pokoj a radosť. „A teraz sa vám predstaví Sally, náš brat so svojimi troma novými skladbami . prosím potlesk pre nášho brata.“ Na pódium vyšiel vysoký chalan, asi 21 ročný s havraními vlasmi, oblečený vo voľných džínsoch a károvanej košeli. V ruke držal gitaru. „Tak ja vás tu vítam. Chcem vám predstaviť tri moje piesne ktoré som za tento mesiac stvoril. Dúfam že sa vám budú páčiť. Ako vždy, dal som do toho srdce.. po prvej skladbe sa k nemu pridal aj druhý chalan, mladší, s dlhými vlasmi. Sadol si za piano. Obaja začali hrať nádhernú skladbu s ešte krajším textom. Bol som udivený že sa tu v meste našli takýto umelci. Vidím že keď som tu nebol, mnohé sa zmenilo.
Posledná skladba bola tiež úžasná. Ale až nasledovná chvíľa zmenila kus môjho života.
„Ako každý hudobný večer pozýva sem na pódium niektorého z vás ktorý si myslí že má talent ktorý sa oplatí vidieť a počuť. Je tu niekto taký?“ Bol to akoby reflex, ale zodvihol som opatrne a nesmelo ruku. „aha, našiel sa niekto. Poď k nám.“ Pomaly som vystúpil po schodíkoch . srdce mi tĺklo ale vedel som že to dokážem a zvládnem. „takže ahoj, ja som Salli. Hráš na niečom?“ „Áno, na gitare ale aj na klavíri.“ „Super, tak nám niečo zahraj.“ „Ale budem aj spievať.“ „To je ešte lepšie. Máš priestor.“
Sadol som si, do ruky zobral gitaru a v mysli si vybral pieseň ktorú som zložil ešte na úteku.
Listy
Sedím nad listami a znovu
si čítam to čo vydalo
moje srdce vo chvíli keď
som ťa prvýkrát chcel mať pri sebe.
Sedím a snažím sa oživiť
spomienky pretože tie mi
dávajú nádej že sa stretneme
bez toho aby pršalo.
Listy tebe písané mi pripomínajú
cit ktorý sa stal stredobodom
mojich snov odkedy
som o tebe prvýkrát počul.
Tak dlho do rána som ich
Písal a teraz len nemo ležia
V zásuvke namiesto toho
aby rozprávali príbeh jednej lásky.
Zaznel potlesk. Tlieskali aj Salli a Bob. Sadol som si na miesto. Nekomentovali to a až neskôr som pochopil prečo. Keď som dopil čaj, postavil som sa a chystal sa odísť. Keď som bol už pri dverách, pribehol ku mne Salli a zavolal ma dozadu reštaurácie kde nás nikto nevyrušoval. Sedel tam aj Bob a Vysoký, modrooký Izzy. „Ahoj. Počúvali sme ta s bratmi a nedokázali sme to pochopiť.“ Ozval sa prvý Bob. „Čo ste nedokázali pochopiť?“ „To, prečo nie si už slávny. Tá pieseň bola jednoducho úžasná.“ „Precítil si ju. Máš moje uznanie.“ Potľapkal ma po pleci Salli a neskrýval svoj obdiv. „Príď aj zajtra, prosím, a dones aj svoje texty.“ „Prečo?“ „Nechaj sa prekvapiť.“ To bola Salliho odpoveď. Odišiel som preč s pocitom akejsi výhry. Všimli si ma a možno práve tu začne ďalšia fáza mojej kariéry. No a čo keď je to len reštaurácia? Práve to ma priťahovalo. Tá domáca atmosfére.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
curtis132
30. 7.júla 2010 10:11
Velmi pekné. No ten začiatok trochu zaostal za koncom.
Napíš svoj komentár