Čiernobiely režijný počin Mathieua Kassovitza určite nepodáva realitu čiernobielo. Film natočený štýlom cinéma vérité nás prenesie do parížskeho predmestia sužovaného bojmi medzi výtržníkmi a policajtmi. Hlavní hrdinovia, traja kamaráti – žid, arab a černoch už vyrástli zo školských rokov ale žiadna práca ich vonku nečaká. Svoje dni trávia potulovaním sa po okolí, čas si krátia jointom alebo rozhovormi na viac či menej dôležité témy. Tak ako sa líšia rasovou príslušnosťou, majú aj veľmi odlišné povahové vlastnosti. Vinz ako pomyselný šéf skupiny je hlučný a ten, čo vždy spôsobuje problémy. Vo svojej podstate je stále dieťa, ktoré sa vidí v postavách z gangsteriek (scéna so zrkadlom, ktorá je priamym odkazom na film Taxikár od Scorseseho). Rolu vynikajúco stvárnil Vincent Cassel, ktorého výrazné rysy pomohli dodať až trocha opičej rozhnevanej náture jeho postavy vierohodnosť. Niet pochýb, že mu tento vynikajúci výkon otvoril dvere k ďalším projektom, ako L’Appartement či novší Irreversible. Černoch Hubert (Hubert Koundé) je naopak ten rozumný, ktorý Vinza vždy skrotí. Mohutný boxer je snáď najkomplexnejšou postavou filmu. Detstvo v ghette, kde vyhráva ten najsilnejší, ho naučilo používať svoju silu no je to on, ktorý nad svojím životom najviac premýšľa. Asi najinteligentnejší z trojice, túži odísť preč, čo by ale znamenalo nechať kamarátov za sebou. Treticu uzatvára arab Said (Said Taghmaoui), ktorý svojou komickosťou odľahčuje rozdiel medzi silnými charaktermi Vinza a Huberta. Uvedomuje si situáciu okolo seba ale akoby ju stále nebral vážne, je preňho tak trochu hrou. Pomocou vymyslených historiek si chce medzi kamarátmi získať rešpekt.
Film je rozdelený medzititulkami, ktoré ukazujú presný čas no ten v tomto filme nie je dôležitý. Naopak, akoby náhodne vybrané časy ukazujú postavy pri všedných činnostiach, vystihujú hlavnú náplň ich dní – nudu. Nemajú čo na práci, obklopuje ich chaos a majú odpor ku všetkému, čo sa spája so systémom. Pociťujú silnú nenávisť voči polícii a policajnej brutalite, ktorá napĺňa hlavnú ideu filmu. Od úvodu nazývajú policajtov „prasatami“ a vidia v nich iba svojich úhlavných nepriateľov, nie niekoho, kto by ich mal chrániť. Dej sa odohráva v jednom dni po predmestských nepokojoch, pri ktorých bol policajtom vážne zranený mladý arab Abdul. Hlavnou témou je stratená policajná zbraň, ktorú Vinz nájde a hneď sa ňou aj pochváli kamarátom. Zároveň sa im zverí so svojim zámerom zabiť policajta, v prípade že Abdul v nemocnici zomrie. Hubert sa snaží Vinza presvedčiť o nezmyselnosti takejto pomsty, pretože vie, že smrť jedného policajta brutalitu celku nezmení. No Vinz sa drží svojho zjednodušeného videnia sveta, kde systém „oko za oko“ niečo vyrieši. Naviac, predmestie je svetom, kde sa ten, kto má pištoľ okamžite stáva dôležitým, čo sa pubertálnej časti Vinza samozrejme páči. Bilboardy hlásia „Svet je náš“ no dobiť svet z chudobného predmestia plného bojov nie je ľahké a so zbraňou je zdanlivo jednoduchšie získať si rešpekt. Hrdinovia sa na verejnosti takmer vždy dostanú do konfliktu s políciou, ako napríklad v scéne v nemocnici. Či už polícia v prvom rade koná správne alebo nie, agresivitou hlavných postáv sa situácia dostane do otvoreného konfliktu. Nemôžeme povedať, že zmena postoja hrdinov by vyriešila problém ale je pravdou, že sa nestretávali iba so zlými policajtmi. Avšak práve títo dobrí príslušníci často ostávajú pasívni a klopia oči pred konaním svojich kolegov. Takáto otvorená kritika polície sa samozrejme neobišla bez politickej odozvy. Film získal povesť dôležitého filmu ešte pred premiérou a následne vo Francúzsku vyvolal senzáciu aj paniku. Aj keď vznikol v roku 1995, Nenávisť je filmom stále aktuálnym, a bol spomínaný najmä v roku 2005, počas veľkých nepokojov v Paríži. Čo viac, mohol by sa odohrávať na akomkoľvek inom mieste. Azda všade existuje generácia mladých, ktorí stratili dôveru v systém a rozhodli sa „pomôcť si sami“. Stále sú to rovnaké záujmy, slovník či gestá a najmä prebytok nenávisti.
Akoby na vyrovnanie závažnej témy má Nenávisť až poetický vizuál. Dynamická ručná kamera od prvého momentu vtiahne do deja a nepustí až do konca. Od dokumentárneho štýlu sa Kassovitz odkláňa využitím trikov, od jazdy ponad parížske predmestie, cez využitie vertiga či rôzneho preostrovania. Film bol pôvodne natočený vo farbe a zmenený na čiernobiely až v postprodukcii. Táto (ne-)farebnosť podľa mňa dodala firmu jedinečné čaro a v istých momentoch noirovú atmosféru. Poetiku filmu vystihuje portrét Charlesa Baudelaira, ktorý sa objaví v závere. Výrazným prvkom je soundtrack, ktorý perfektne vystihuje náladu filmu. Či už je to výstižné Burnin‘ and Lootin‘ od Boba Marleyho alebo spojenie francúzskeho hip-hopu a klasiky od Édith Piaf nesúce sa ponad činžiaky, ktoré pre mňa ostáva jednou z najlepších filmových piesní.
Nenávisť je filmom s pomalým tempom. Sledujeme postavy ako prechádzajú zo všedných situácií a rozhovorov do tých menej všedných no nič nevyruší plynulosť deja. Až v posledných napätých minútach si uvedomíme, čo sa vlastne stalo, čím postavy prešli. Záver šokuje a žiadna katarzia sa nekoná. Spoločnosť upadá. Nezáleží na tom, ako padáš, ale ako dopadneš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár