Je o 63 áut viac a on premýšľa: "Kto v tých autách je? Kam vlastne ide? Z práce, do práce? Ide od milenky za manželkou? Ide za milenkou od manželky? Ide za deťmi a k manželke? Alebo ide za deťmi k exmanželke? Nebolo by príliš neslušné skončiť práve na kapote auta, ktoré ešte len prichádza? Preboha, prečo ma z toho plaču bolí brucho?" A opatrne začal vyberať vreckovku. Prvý "smrk" bol poriadny, veď sa mu každou chvíľou ťažšie dýchalo, no ten druhý bol už jemnejší. Posledné, čo chcel, bolo, aby sa niekto pri ňom zastavil. Aj keď, v tejto dobe už na moste veľa ľudí nie je.
"Prečo do prdele musím mať práve ja taký dojebaný život? Veď nie som zlý človek. Teda... Dúfam. Bože, veď ty vieš, že aj keď som niekedy na niekoho zlý, tak to potom väčšinou ľutujem. A že nikomu nechcem zle, aj keď mi niekto spraví niečo strašné. Prečo musím byť práve ja taký, aký som? Prečo ma ľudia nechápu viac?" A na to prišlo zopár hlasnejších vzlykov. Zopár sĺz spadlo na okná tých, ktorí šli po ceste niekam netušiac, že jedna ľudská bytosť práve ochutnáva dno tých najhorších pocitov. Pocitov nešťastia. Zbytočnosti. Krivdy.
Je jedna z nocí skorého leta, teplá a tmavá. Niekto tu na moste začína pociťovať čistú a nefalšovanú zúfalosť. Už neverí, že to bude lepšie. Že niekedy bude šťastný. Že napriek všetkým tým sklamaniam, ktoré sú také neprekonateľné, bude ešte pociťovať túžbu žiť.
"Čo bude po tom? Čo ak naozaj pôjdem do pekla za to, čo som doteraz spravil? Alebo len za to, že som sa zabil? Bože, prosím, prosím... Sprav niečo. Niečo, ach... Proste, ja už nechcem trpieť. Prosím..." a začal vyťahovať ďalšiu vreckovku. Tentokrát, to však robil s lakťami opretými o zábradlie a balíček vreckoviek mu padol dolu. "Do riti, ešte to niekomu padne na auto, zľakne sa a spôsobí nehodu. To by sa mohlo aj tak stať len takému pakovi ako som ja. Ale to je jedno, aj tak by som ešte zabil niekoho iného. Ach bože, veď keď skočím, tak... Niekoho možno zabijem... Bože...," a videl ďalší ston. Ston zúfalosti. Ston z poslednej sily...
Začínal pociťovať bezmocnosť. Hnev. Hnev na svet, na seba, na svoj život, na svojich rodičov, na svojich učiteľov, na svojich známych a aj na svojich priateľov, že zrejme neurobili dosť. No najväčšiu zlosť aj tak pociťoval na bezmocnosť. Začalo ním triasť od hnevu. Chytil sa lampy a držiac sa jej, posadil sa na zábradlie. Pozrel sa dolu, pozrel sa na nebo. Slzy znova zaplavili jeho zrak a on...
-Chýba tomu koniec!
-Nie...
-Skočil? Zabil sa?
-A nie je to jedno?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
uzasny blog, zvlastna pointa, v konecnom dosledku skvela filozoficka uvaha kazdodenneho zivota niektorych z nas...
Napíš svoj komentár
-Chýba tomu koniec!
-Nie...
-Skočil? Zabil sa?
-A nie je to jedno?
A podľa mňa nie je...každý má ťažkosti, tak ako on, tak ako ja, ale pokiaľ tu bude aspoň jediný človek, komu na ňom bude záležať, tak nie je jedno, či skočil, či sa zabil a či nie...
A tento blog sa mi páčil. /(podobnosť s realitou čisto náhodná... /