O pol dvanástej sme už obe stáli pred Tropikanou na zastávke. Čakali sme na Zuzkiných kamarátov. V tom som zbadala, že nám niekto naproti cez cestu máva.
„Idú,“ povedala a od ucha k uchu sa usmiala. „Ach, ako dlho sme sa nevideli!“ Kráčali oproti nám dvaja tínedžeri. Dievča s milým úsmevom na bledej tvári pôsobilo entuziasticky a vyrovnane. Mala na sebe biele tielko, žltý svetrík a rifľové kraťasy. Mohla byť o rok mladšia odo mňa, prezradili to sponky v jej blonďavých, kučeravých vlasoch. Spokojne si vykračovalo v sprievode chlapca, ktorý bol od nej aspoň o hlavu vyšší. Ten pôsobil naopak veľmi zamyslene. Akoby dopredu plánoval každý krok po chodníku, no zároveň vyzeral, že bol duchom niekde preč. Mal na sebe tmavé rifle a biele tričko, pod červenou šiltovkou mal dlhšie, tmavohnedé vlasy. Nevidela som mu do tváre kvôli šiltovke, no chcela som ho poznať už len preto, lebo vyzeral naopak o rok starší odo mňa. Oboch som videla len raz v živote a aj to dokopy asi dve minúty. Ona sa nezmenila, no keby som nevedela kto je on, vôbec by som nepovedala, že je to ten veselý chlapec, ktorý mi vypil kolu bez môjho vedomia na festivale pred rokom.
„No ahojte.“ Povedala Terezka a objala najprv Zuzku a potom bez váhania aj mňa. Trochu ma to prekvapilo, nepočítala som s tým, že si ma budú nejako extra pamätať. „Nevideli sme sa veľmi dlho! Ach, Zuzka, konečne si prišla,“ usmiala sa a okuliare si dala do vlasov, aby na nás videla. Mala krásne modré oči. Pripomenuli mi prázdniny v Chorvátsku, minulé leto. Bolo to veľmi pekné dievča. „A ty, Lia, teba som tu ani nečakala, ale veľmi sa teším že si tu,“ usmievala sa na všetky strany, „veľa mi o tebe Zuzka rozprávala, všetko o tebe viem.“ Zasmiala sa. Prišiel autobus.
„Čau Michale,“ pozdravila sa Zuzka a vtedy prvýkrát zdvihol pohľad od zeme.
„Čaute,“ usmial sa na Zuzku a potom sa pozrel na mňa. Premeriaval si ma od hlavy po päty, opäť sa neusmieval. Cítila som sa zvláštne, aj dievčatá sledovali, čo skúša. Akoby sa mu niečo na mne nepozdávalo, alebo akoby niečo hľadal. Pohľadom akoby som mu zjedla večeru sa na mňa zadíval a povedal: „Nemáš kolu?“ Zuzka a Terezka vybuchli od smiechu, no on sa len polichotene pousmial a tiež sa mi pozdravil, aj keď trochu tichšie.
V autobuse sme boli ticho. Bol takmer plný, ja som sedela pri okne a vedľa mňa Terezka, Zuzka aj Michal stáli. Sedeli sme najbližšie pri zadných dverách. Dala som si slúchadlá a pustila som si hudbu. V tej chvíli som si prvýkrát spomenula na Camerona. Sledovala som polia a spomínala, ako sme sa v podobnom fotili. Tú fotku som vybrala spod fólie v peňaženke a založila ju tak, aby som ju nevidela. Fotka, ako ležíme v pšenici a šteklí ma na tvári jedným steblom. Podarená fotka, pekná spomienka.
V Šali som sa absolútne nevyznala. Všetci traja kráčali sebavedomo a dohadovali sa o nejakých uliciach, no ja som bola rada, že som vystúpila na správnej zastávke a nie ešte toto. Necítila som sa hlúpo, len som sa zdržala komentára. Keď sa ma niečo pýtali, tak som povedala „Mne je to jedno“.
Cestou do mesta sme sa zastavili na zmrzlinu, vzápätí sme to oľutovali, lebo so zmrzlinou sme do žiadneho obchodu vojsť nemohli. Tak sme sa len prechádzali popri fontáne.
„Tak čo, ako zatiaľ prázdninujete?“ Nadhodila tému Zuzka, tá tu bola práve od toho. Bola tým mostíkom medzi mnou a nimi.
„Zatiaľ skvele, včera sme celá rodina bola vo Viedni na nákupoch a v deň vysvedčenia sme ešte šli do Maďarska. Vidíš, aká som opálená?“ Vytešovalo sa malé slniečko ukazujúc Zuzke náznak ramienka z plaviek. Takmer to nebolo vidno.
„A vy čo?“ Spýtala sa Terezka. „Čo Lia, jak sa má frajer?“ Tú otázku hneď oľutovala. Zo všetkých otázok, čo sa mohla spýtať, sa spýtala práve na toto? Asi si to hneď uvedomila, keďže som nedvíhala zrak zo zeme a Zuzka sa na ňu pozrela karhavým pohľadom. Terka si zakryla od prekvapenia ústa rukou, no ja som sa v tej chvíli musela zachovať tak, ako sa patrí. Nechcela som pokaziť zábavu a nechcela som ani aby sa cítila previnilo kvôli tej otázke. Zuzka ma smutne sledovala, no ja som hrdinsky pozrela pred seba a na nich a Oskarovým výkonom som sa usmiala na znak toho, že to so mnou nehlo.
„Už nie sme spolu, ale má sa dobre.“ Keby som sa na nich nepozerala, začali by ma ľutovať a vymieňali by si previnilé pohľady Tomu som sa chcela vyhnúť. Pozerala som sa im priamo do očí a snažila sa ich pohľadom presvedčiť, že som v poriadku.
„Nevedela som,“
„To je v poriadku,“ skočila som jej do reči, „stalo sa. Ak by to neskončilo vtedy, tak mohlo hocikedy inokedy. Nevadí, život ide ďalej, hlavne, že sme zdraví.“ Uzavrela som to a nastalo trápne ticho. Rozhodla som sa ho hneď aj prerušiť. „Zuzka sa chcela ísť kúpať na priehradu, ale ja nemám plavky. Neviete o nejakom obchode, kde by som si mohla vybrať?“ Dievčatá skúmali môj pohľad, či tam nenájdu smútok, ktorý tam nájsť ani nechceli, no napokon mi Terezka vďačne poradila. Rozbehla sa debata o plavkách a Michal chodil za nami tak o krok pozadu. Stále kontroloval mobil a spod trička mu viseli slúchadlá, ktoré sa určite nebál báť použiť proti nám práve pri podobných diskusiách.
Keď sme prešli asi všetky overené a dobré obchody, prestala som počítať, v koľkých sme to už boli. Vlastne som už ani nevládala. Bola som rada, že mi dievčatá vybrali nejaké plavky, no a od vtedy ma celé mesto prestalo zaujímať. No a čo, že som tu ešte nebola? To len dievčatá sa správali ako naspídované veveričky. Vymetali obchod za obchodom.
„Ešte vás to baví?“ Spýtal sa Mišo dievčat, sledujúc Zuzku a Terezku v svojom živle.
„Nudíte sa?“ Spýtala sa Zuzka a pozrela sa na mňa.
„Skôr som nejaká unavená, bolia ma nohy. Aj ja by som si radšej len niekde sadla.“ Povedala som a vtedy sa na mňa Michal skúmavo pozrel. „Čo je?“
„Mám nápad. Kočky, vy chcete ešte nakupovať?“ Spýtal sa ich.
„No áno, chceli by sme. Som tu raz za rok, mám v peňaženke ešte cez sto eur. A sľúbila som Terezke, že jej nájdem šaty, tie, čo som ti ukazovala v počítači Lilo, a,“
„Dobre,“ prerušil ju Michal, „nič nehovorím. Mám návrh. Ak ste si nestihli všimnúť, tiež sa nudím. Vlastne som tu len ako chlapský sprievod, lebo sa teta bála pustiť vás samé. Tak tu je môj návrh.“
„Chceš nás vypustiť a vy dvaja si niekde sadnete?“ Spýtala sa nedôverčivo Terezka. Na svoj vek bola veľmi vyspelá, len jej tvár stále prezrádzala jej vek.
„Presne,“ povedal a otočil sa ku mne, „súhlasila by si?“ Spýtal sa ma. Prvý krát za celý deň sa ku mne ozval. To si všimla aj Zuzka a vymenila si so mnou pohľad prezrádzajúci práve tento fakt. Očividne si o Michalovom názore na mňa niečo myslela. Alebo domýšľala?
„Hmm, to by bolo fajn.“ Usmiala som sa a tri minúty na to sme sa rozdelili. Dievčatá šli smerom k obchodom a my dvaja sme v tichu odišli k niektorej kaviarni. Nemala konkrétny nápis, bola tam len tabuľa Clever. Spýtal sa ma ešte pár inštrukčných otázok a šiel niečo objednať, ja som si sadla na terasu, ktorá bola takmer prázdna. Pri bare na terase sedeli dvaja muži, mohli mať niečo po štyridsiatke a vyzeralo to ako stretnutie po práci. Ďalej tu bol jeden pár, nejaké mladé dievča s na pohľad starším chlapcom, no vyzerali šťastne. Vtedy som sa zamýšľala nad tým, aká je zlatá hranica pre vekový rozdiel medzi dievčaťom a chlapcom, aby im to mohlo fungovať. Nerozmýšľala som nad tým dlho, Michal sa skoro vrátil od baru a v tichu sme sedeli sledujúc okolie a ľudí míňajúcich nás. Vo chvíli, keď sme si nemali čo povedať som rozmýšľala, prečo som s niečím takým súhlasila.
„Tak čo, páči sa ti tu?“ Snažil sa nadviazať rozhovor.
„Celkom áno, ale najlepšia na tom bola aj tak cesta. Veľmi rada cestujem.“
„To aj ja. Cestou do Londýna som nespal ani minútu.“
„Bol si v Londýne? To je úžasné, ja som tam ešte nebola ale určite by som tam raz chcela ísť. To asi každý.“
„Boli sme tam zo školy,“ povedal a tam debata skončila. Vybrali sme mobily a chvíľu sme sa s nimi hrali, aby sme zabili to trápne ticho. Mala som pocit, že aj on sám prehodnotil rozhodnutie, aby sme niekde šli sami.
„Koľko máš vlastne rokov?“ Spýtal sa ma. Tú otázku mi už veľmi dlho nikto nepoložil.
„O týždeň mám sedemnásť, si srdečne pozvaný.“ Zažartovala som.
„Dítě,“ povedal česky. „Ale rád by som prišiel, ja som mal sedemnásť už v januári.“ Môj predpoklad sa potvrdil, bol odo mňa asi o šesť mesiacov starší. Vyzeral však ešte staršie, nevedela som čím to bolo. Nevyzeral na osemnásť, ale ani na sedemnásť. Teda skôr bolo na prvý pohľad vidieť, že je starší odo mňa. Vyzerala som tak mlado, alebo on tak staro?
„Ideš do tretieho ročníka?“
„Vlastne áno. Ale maturujem až o dva roky, som na päťročnom štúdiu,“ prezradil, „ale škola ma veľmi nezaujíma. Teda nie žeby som sa neučil, len mám koníčky, ktoré ma aj niekde dostanú.“
„Aké koníčky myslíš?“
„Atletika, futbal, loptové hry,“ vtedy prišla barmanka s táckou, na ktorej boli dva pollitrové poháre koly a dve rúžové slamky, ktoré boli zvláštne spojené a vytvárali srdiečko. Vtedy som si uvedomila, že sme mohli pôsobiť ako pár. Prišli sme tu, nechal ma vojsť prvú. Posunul mi stoličku, keď som si sadala, vodu mi bol objednať on a teraz sme sa rozprávali. Bolo to trochu trápne a nepríjemné, vyhýbal sa mi pohľadom a myslím, že chcel aj niečo povedať, no v tom spustila barmanka:
„Len dnes platí akcia pre páry ako ste vy, zaplatíte len polovicu,“ povedala a mrkla na Michala.
„Ehm, ďakujeme.“ Povedal a barmanka po chvíli odišla. „Milujem také domýšľavé osoby.“ Nevedela som, či sa hnevá, lebo si myslela že sme pár alebo preto, lebo sa mu absolútne nepáčim. Nie žeby mi na tom nejako záležalo, ale uberá to na sebavedomí. NA tom mojom biednom malinkom sebavedomí, čo mi Zuzka tak krvopotne pestuje.
„Zľava je zľava,“ zažartovala som. „Kedy myslíš, že sa vrátime domov?“
„Neviem, autobus ide o hodinu, s tým som počítal, iné som nepozeral,“ skonštatoval a odložil mobil nabok.
„Zavolám im.“ Keď som dovolala, dievčatá už platili pri pokladni v nejakom čínskom obchode a mali ísť za nami. „Desať minút.“ Povedala som sa tiež som odložila mobil.
„Hmm, Lia? Môžem sa ťa niečo spýtať?“ Pýtal sa a pozeral sa do pohára.
„Pýtaj sa,“ súhlasila som a sledovala čo robí. Vyzeral že váha, či sa to má spýtať alebo nie.
„Prečo,..“ zastavil sa, „teda, čo sa stalo, že ste sa rozišli?“ Zaostrila som. Prečo sa to pýtal? „Nemusíš mi odpovedať, len... Vyzerali ste šťastne na fotkách.“
„Akých fotkách?“ O čom to hovoril? Snažila som sa netváriť smutne a celkom to šlo. Pri ňom som vedela ovládať svoje emócie, tiež sa niekedy tváril akoby bol kameň bez emócií. Len teraz zneistel.
„Zuzka mi nejaké poslala, dve či tri.“
„Prečo?“ Zasmiala som sa, aj keď som sa veľmi smiať nechcela. A áno, bolo to zvláštne. Takmer sa so mnou nerozprával, bola som vďačná za každý pohľad, ktorý mi dnes venoval, lebo pôsobil, že sme mu tu všetci ukradnutí. A teraz sa spýtal na Camerona.
„Pýtal som sa, či s niekým chodíš,“ odpovedal úplne ľahostajne. Stále pozeral do pohára. Chcela som, aby sa tu teraz zjavila Terezka s jej veselým úsmevom, Zuzka s pochybovačným pohľadom, ktorým by sledovala srdiečkovú slamku, no nič sa nestalo. Ani neviem, prečo som sa o tom nechcela rozprávať, či preto, lebo ma to ešte bolelo, alebo preto, lebo sa to pýtal Michal.
„To prečo?“ Zasmiala som sa, aby som odľahčila atmosféru. Neodpovedal, len sa pousmial a pozrel sa na mňa. Konečne. Už som mala pocit, že ho bolí pozerať sa na mňa. Prečo v jeho prítomnosti dostávalo moje svedomie tak zabrať? Vždy, keď sa na mňa pozrel, zneistela som. Vždy, keď uhýbal pohľadom, som mala pocit odstrčenia. Bolo to celé zvláštne. „Vieš, Cameron nebol zo Slovenska. Veď už len jeho meno. Bývali tu už osem rokov, no jeho otca preložili v práci. Musel sa odsťahovať, tak sme sa radšej rozišli. Na diaľku by to bolo ťažké. Na deväťdesiat percent sa tu už nevráti.“
„Ach,“ vzdychol si a pozrel sa na mňa s ľútosťou. „To ma mrzí. A čo tých desať percent?“ Pre zmenu som sa na dno pohára zapozerala ja.
„Tie nechávam svietiť ako plamienok v tme. Keď sedím na lavičke a nemá ma kto chytiť za ruku, keď venčím psíka a nemám sa s kým rozprávať. Bol to môj prvý priateľ, pred ním som nikoho nemala. Asi aj preto to tak bolí.“
„Chápem,“
„Stále si len hovorím že to tak muselo byť, no a že nechýba veľa a zase budem šťastná. Budem, som optimistka,“ zasmiala som sa a vzápätí zvážnela. „Ale chýba mi, často naňho myslím.“
„Prvá láska je taká krásna. Hlavne preto, lebo neveríš, že vôbec niekedy skončí. Ty to máš o to horšie, že skončiť ani... nemusela. Prepáč, asi to všetko už vieš.“
„To nič,“ usmiala som sa. „Je krásne byť niečiou prvou láskou, ale je umenie byť ďalšou a predsa dať pocit, že je jedinečnou,“ zamyslela som sa a aj on bol zadívaný niekde za mňa. Bol asi ešte trochu smutnejší, než na mňa pôsobil celý deň. Nevedela som, čo sa deje. Či to je tak len dnes alebo či sa mu niečo stalo. Obaja sme stíchli a počuli sme len vravu ľudí okolo nás. Na terasu prišiel ďalší pár. „Pravidla schválnosti. Keď si zadaný, vidíš všade veľa spokojných nezadaných, no a keď si nezadaný, tak všade samé šťastné páriky.“ Zasmial sa.
„Vždy je niekto, kto je na tom ešte horšie,“ povedal a stále pozeral do diaľky. Nevedela som, či to myslel na seba alebo len tak všeobecne. Prečo som tu s ním vlastne šla? Asi aby som vedela, že prípadné pozvania mám odmietnuť.
„Idú,“ Povedala som hlasnejšie, než hlas, akým sme sa teraz rozprávali a aj on ožil. Splnili sa moje prosby, len s menším oneskorením. Terezka už prisúvala stoličku, pretože tu boli len tri a Zuzka behala pohľadom zo slamky na mňa a na Michala. Konečne som sa mohla schuti zasmiať.
„Čo skúšate?“ Vypadlo z nej. „Srdiečka? Vážne?“
„Nauč sa čítať, Stačová,“ povedal Michal a dal jej do ruky ponukový lístok, kde hore veľkými ružovými písmenami stálo všetko o dnešnej akcii. „Platíme len polovicu, ale myslím, že to neplatí na celkovú cenu. No kočky, to si zaplatíte, ja už dievča mám.“ Žmurkol na mňa a sprisahanecky sme sa usmiali.
Našťastie sme stihli hneď ten autobus, ktorý spomínal Michal. V Kráľovej sme boli už pred piatou. Rozlúčili sme sa a rýchlo sme sa rozišli. Bývali na opačnom konci dediny.
„No čo Lilo, vládzeš ešte?“
„Buď zticha, Zuzanko. Chci jít domů, do sprchy a pak do postele.“ Povedala som najčeskejšie, ako som vedela.
„Michal má na teba zlý vplyv,“ zasmiala sa, no ja som ešte dlho rozmýšľala nad našou debatou.
Od nášho koncoročného výletu v Tatrách som nikdy tak rada nevidela posteľ. Kto vraví, že pravá únava prichádza po turistike asi ešte nikdy nebol na celodenných nákupoch s tými dvomi. Dnes som s dievčatami nebola na jednej vlne. Vlastne sa neviem naladiť už od toho rozchodu. Stále mám pocit, akoby som bola v nejakej bubline, izolovaná od všetkého a všetkých. Vlastné myšlienky počujem hlasnejšie ako vravu mojej kamarátky ležiacej na vedľajšej posteli. Zo všetkého mi bolo ťažko. Každá vec, ktorá ma na chvíľu rozosmiala, mi po chvíli pripomenula, že sa už skoro nesmejem a tiež prečo sa nesmejem. Teda smejem, ale nie tak, ako som sa smiala pred tým. Teraz je to skôr také zo slušnosti a hlavne preto, aby stále neriešili čo mi je. Stále sa mi vracal do hlavy jeden citát: „Smej sa a celý svet sa bude smiať s tebou. Plač, a budeš plakať sama.“
„Čo si taká zamyslená?“ Spýtala sa veselo. „Chceš čaj? Aha vlastne, ty nepiješ čaje. Chceš kakao alebo niečo iné? Sebe robím čaj.“
„Nič nechcem,“ usmiala som sa, „Alebo vlastne, máte paralen? Bolí ma hlava.“
„To z toho premýšľania,“ zasmiala sa Zuzka. „Nad čím toľko premýšľaš?“
„To nechceš vedieť,“ zasmiala som sa pre zmenu ja, no skôr, než sa na mňa stihla pozrieť karhavým pohľadom som sa opravila, „Tak nad dneškom. Uvedomila som si, že som si za celý deň kúpila jedny plavky a kolu a minula dvadsať eur.“
„Vitaj v meste. No nič, idem sa spýtať babky na ten paralen.“ A zmizla.
Bolo okolo pol deviatej a ja som čakala, až mi zaberie táto tabletka, ktorá mala údajne rovnaké účinky ako paralen, len mala iný názov. Nikdy som o takej nepočula. Bolo mi to jedno, od autobusu mi nebolo najlepšie a keď som vyšla zo sprchy, hlava ma začala bolieť ešte viac. Bola som rada, že som mohla ležať a nič nerobiť, a že ešte nie je noc, lebo by som nezaspala buď kvôli bolesti alebo kvôli silnej tabletke. Okrem iného sa zase zatiahlo a začalo pršať.
„To je počasie,“ povedala Zuzka a na stôl položila tácku s koláčmi, čo jej babka napiekla, čaj a minerálku. „Zajtra by sme sa mohli ísť pozrieť na tú priehradu, ako to tam vyzerá. Nebola som tam dlho a zaujímalo by ma, ako to funguje teraz. Nerada chodím niekde bez toho aby som vedela, čo ma čaká.“ To bola celá ona. Naspídovaná Zuzana Stačová, organizátorka, dohadzovačka, strategička. Pre dve z tých vecí ju milujem.
„Áno, a predsa sme prišli do Kráľovej bez toho aby sme vedeli, čo nás čaká, alebo bez presného dátumu odchodu.“ Podpichla som ju.
„Tak neviem ako ty, ale z vlastných skúseností viem, že nie je nič lepšie, ako sa hneď po vysvedčení zbaliť a odísť. Radšej by si sedela doma?“ Skôr, než som stihla odpovedať, pokračovala. „Viem si ťa normálne predstaviť. Streda ráno – spánok do dvanástej, potom porozmýšľaš či ideš raňajkovať alebo obedovať, potom rozmýšľaš či sa vrátiš do postele alebo si ľahneš pred televízor, potom rozmýšľaš či sa prezliecť alebo ostať v pyžame, no a kým sa rozhodneš je už večer, môžeš ísť spať a ďalší deň to isté.“ Zotrela ma ako prach zo skrine. Prestala som sa hádať.
Večer sme už nič nerobili. Po dnešku ma nejako prešla chuť na všetko. Najradšej zo všetkého by som sa ráno zbalila a odišla domov. Tieto moje nálady som na sebe nemala rada. Kamarátka si so mnou robí starosti, aby sme stále mali čo robiť, a mne sa jednoducho nechce.
Nasledujúci deň sme sa ani poriadne nenaraňajkovali a už sme šli na priehradu. Zuzka si zistila všetko, čo chcela. Bola spokojná a mohli sme sa vrátiť. Vlastne sme sa museli vrátiť, opäť začalo pršať a my sme nemali ani dáždnik, ani vetrovky.
„Čo je toto za počasie?“ Dudrala Zuzka, keď sme už sedeli u tety v obývačke.
„Tu boli posledné dva týždne horúčavy. Nečudujem sa, že konečne prší. Záhradku som musela polievať dvakrát denne.“ Racionálne vysvetľovala Zuzkina babka, no tá si stále dudrala svoje.
„A aké počasie hlásia?“ Spýtala som sa. Bola to asi jediná normálna otázka, ktorá tu dnes zaznela.
„Nepoteším vás, dievčatá. Buď bude pršať alebo bude zamračeno. Nevyzerá to, žeby sa malo vyčasiť. “
„Skvelé. Jednoducho skvelé.“ Do čohokoľvek šla, vždy šla na sto percent. Keď bola šťastná, všetko bolo dokonalé, všetkých objímala, všetkých rozveseľovala. No keď bola smutná, každého deptala, každého podpichovala a znervózňovala. To bola tá Zuzanina časť, ktorú na nej nikto nemal veľmi rád.
„Ale Zuzi. Chýba vám tu niečo? Všetko máte.“
„Babi,“ začala, „mám šestnásť rokov. Idem do druhého ročníka na strednej škole. Chodím na gymnázium, makám ako cvok. Celý rok sa teším na TIETO dva mesiace, pretože som si celý rok hovorila, že si všetko vynahradím. Začalo to tak skvele, vzápätí by som najradšej šla domov. Dotiahnem si tu najlepšiu kamarátku a nemáme ani čo robiť. Len sedieť tu a pozerať sa z okna, ako prší.“
„Ach, vy mladí, všetko by ste chceli v minúte.“ Vtedy odišla z obývačky a zavrela sa do svojej izby. Ešte raz otvorila dvere, povedala že si ide ľahnúť, a opäť zavrela.
Boli sme ticho. Zuzaninu zlú náladu som cítila v celej miestnosti. Vo zvyšku domu som cítila pach nemocnice. Keď som si mala vybrať, vybrala som si radšej tú nemocnicu. Vstala som a šla som späť do našej izby. Tak sme to robili stále. Buď sme boli v obývačke, v kuchyni alebo v našej izbe.
Ležala som na posteli a upadala som do vlastnej depresie. Opäť som myšlienkami putovala ďaleko za hory a doly, rozmýšľala som, čo robí Cameron. Navyše som mu ešte stále neodpísala na jeho email. Čo tam tak mohol napísať? Určite že sa má dobre, že si našiel pár nových kamarátov zo susedstva, že mu chýbam,.. Nie, to nenapísal. Možno mi napísal, že u susedov býva milé dievča, ktoré sa mu snaží pomôcť zvyknúť si na ich nový domov, že je vždy veselá, určite aj krajšia než ja, čo by nenapísal, no a že v nej vidí spásu od seba ľutovania a smútku kvôli odchodu. Hlavou mi bežali také alternatívy, a každou minútou to bolo horšie.
Rozhodla som sa prestať myslieť, otočila som sa na brucho a ležala som sledujúc malé smietky prachu padať v jedinom tenkom lúči svetla, ktorý tu náhodou prenikol. Tie mi nejakým zvláštnym spojením pripomenuli Michala, konkrétne náš prvý a posledný rozhovor. Prečo sa pýtal Zuzky, či niekoho mám? Páčila som sa mu? Asi nie, pochybujem. Pred rokom som vyzerala strašne. Rovnej ofine som dala pred polrokom posledné zbohom. Aj dlhým vlasom. Teraz som mala ofinu do boku a vlasy tak, ako mi aj momentálne vyhovovalo, tak asi desať centimetrov pod plecami. No boli rovné ako slama. Keď som chodila von, zvykla som si niektoré kulmovať, nebavili ma takéto. Ako som tak rozmýšľala nad vlasmi uvedomila som si, aké je pre mňa ľahké prestať na niečo myslieť. Tá otázka mi však aj tak vŕtala v hlave. Prečo sa jej pýtal, či niekoho mám? A prečo si pýtal fotky? Možno si ich nepýtal. Zdravý rozum zvíťazil nad fantazírovaním a vstala som s účelom zistiť odpovede na tieto otázky. Vždy je lepšie poznať odpoveď ako žiť s otázkou.
„Zuzi?“
„Nie,“ odpovedala, „nebol to dobrý nápad ísť tu. Spokojná?“ Syčala moja najlepšia priateľka, ktorá si zle domyslela moju otázku.
„Zuzi, ty si trubka.“ Zasmiala som sa, no ona bola stále ududraná a otočená k oknu, na ktorého sklo hrali kvapky dažďa svoje najkrajšie symfónie. Búrka bola práve v najlepšom. „Nemôžeš si dávať za vinu počasie. Bol to skvelý nápad, vyčasí sa. Musí aj pršať.“ Dohovorila som a vyzeralo to, že jej trochu odtŕpli ramená. Inak sedela schúlená v klbku, no teraz spustila nohy na zem a po chvíli bola na zemi celá. „Nie to som sa chcela spýtať, mimochodom.“
„Prepáč. Bála som sa, že mi začneš vyčítať tento výlet. Mrzí ma, že toľko prší...“
„Koľko toľko? Prší sotva druhý deň. Prázdniny majú cez šesťdesiat dní. Nebuď taká.“ Usmiala som sa a snáď sa aj ona upokojila.
„Čo si sa teda chcela spýtať?“
„Na Michala.“
„Čo s ním?“ Prisadla si ku mne na gauč, ako keby sa snažila nájsť správnu polohu na sedenie, keď jej žiadna iná nevyhovovala. „O čom ste sa vlastne včera bavili? Nevedela som si to predstaviť.“
„Tak, najprv sa ma pýtal koľko mám rokov a také veci, ja som sa ho pýtala aby reč nestála.“
„Vedela som, že reč „bude stáť“.“
„Áno, Sibyla,“ zasmiala som sa, „no potom sa ma pýtal na Camerona.“ Zuzka spozornela. „údajne sme „na fotkách vyzerali šťastne“.“
„Aha.“
„Povedal, že si mu ich poslala. Že sa ťa pýtal, či niekoho mám. Keď som sa ho spýtala prečo, tak mi neodpovedal, len sa usmieval.“ Po tej poslednej vete som sa nedokázala ani ja nepousmiať, lebo som si spomenula na jeho smiech, pekne sa smial.
„A čo chceš odo mňa?“
„Či pre to nemáš nejaké vysvetlenie.“
„Mám.“
„Tak? Aké?“ Zuzka sa pousmiala a najmilším hlasom, akým som ju kedy počula niečo povedať, povedala:
„Lebo sa do teba zabuchol.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
loula
22. 7.júla 2012 04:15
dalšiu časť!
Napíš svoj komentár