Ďalší deň ráno som sa prebudila z jedného zlého sna do druhého. Asi nestačilo, že ma jeho tvár strašila celú noc. Musela to byť aj prvá vec, ktorú ráno uvidím? Keď som sa pretočila od steny smerom k izbe a prvýkrát som rozlepila v to ráno oči, pozeral sa na mňa diabol s modrými očami. Dan.
„Čo tu robiš?“ Spýtala som sa ho prekvapene a posunula som sa bližšie k stene.
„Čo je, Lily? Bojíš sa ma?“ Povedal tajnostkársky. „Pozerám sa ako spíš a rozmýšľam, prečo som ti nepomaľoval tvár fixkou na cédečká.
„Mám zásadu nerozprávať sa s idiotmi.“ Povedala som ironicky a sadla som si na posteľ. Pretrela som si oči „Kde je Zuzka?“
„Oblieka sa.“ Povedal s pýchou v hlase.
„Ide niekde?“
„Áno, máme rande.“ Povedal a postavil sa. Dopil pohár, čo bol na stole vedľa jedného plného a keď ho ukladal na stôl, robil to pomaly. Priložil dno poháda o kraj stola, potom ho pustil a pohár sa na zemi rozbil. Črepy boli všade po zemi. „Ups.“ Povedal naoko previnilo.
„Čo si to spravil?!“
„Nehoda.“ Pokrčil plecami. „Nemôžeš dokázať, že som ho rozbil ja.“ Povedal premýšľajúc. Akoby sa nič nestalo. Vzal druhý pohár a tiež ho vypil.
„Ty nie si normálny. Prečo to robíš?“
„Čo sa stalo?“ Ozvalo sa z kúpeľne, počula som ozvenu.
„Rozbil sa pohár. Skvelé, Lia.“ Povedal, zasmial sa, postavil sa a odišiel.
„Choď po metlu!“ Kričala som za ním.
„Prečo? Cestuješ niekde?“ Podpichol ma a už ho nebolo.
Vstala som z postele a aj keď som sa snažila vyhnúť sa všetkým črepom, nepodarilo sa mi. Cítila som maličké kúsky skla na chodidle. Uvedomila som si, že je to už druhýkrát za tých pár dní, čo som tu, kedy sa mi sklo zabilo do nohy. Nanešťastie do tej istej.
„Zuzi? Ideš niekde?“ Dan stál na chodbe silácky opretý o stenu a sledoval ma lebo myslel, že sa s ňou začnem hádať.
„Oh, prepáč Lilo. Zabudla som ti to včera povedať, bola som unavená. Idem s Danom von. Stará mama tu nie je, šla do Šale po lieky. Príde skoro, niekedy na obed. Dovtedy môžeš byť buď tu, alebo môžeš zavolať Mišovi a Terezke. Nájdi si niečo na práci, prosím.“
„To ma tu len tak necháš?“ Spýtala som sa jej prekvapene.
„Cíť sa tu ako doma.“ Povedala. Mala som pocit, akoby bola začarovaná. Tvárila sa, že sa vôbec nič nedeje. Jednoducho ma odbila a ešte sa pri tom aj usmievala.
„Sníva sa mi?“
„Nebuď ako malé dieťa, Lily. Choď pozametať črepy, čo si rozbila, a nájdi si niečo na práci. Zavolaj si Miša, určite na to aj tak čaká. On vie, že ideme von.“ Povedal Dan opovržlivo. Ďalšia rana. Mala som pocit, že sa mi ešte stále sníva. Do čoho som sa to zobudila? Rozbolela ma hlava a aj noha. Mala som sto chutí spraviť z Dana trhací blok za tie jeho drzé reči na moju osobu. No nič, stíchla som, poriadne som sa nadýchla a vydýchla.
„Dobre.“ To bolo všetko, čo som povedala. Pozametala som črepy a kým som to spravila, Zuzka a Dan odišli. Nevedela som, či sa mám smiať či plakať. To bol už tretí deň, kedy s ním bola. Nežiarlila som naňho, ale mala som pocit, že je niečo zle. A ako Zuzka dokázala prehliadnuť jeho drzé reči? K nej sa tak nespráva? A vôbec – čo som mu spravila? Nič.
Bolo desať hodín, keď mi zazvonil mobil. Položila som knihu a dvihla som.
„Mišo?“
„Ahoj, ako sa máš?“ Spýtal sa. Jeho veselý hlas v telefóne bola prvá vec, ktorá mi dnes dvihla kútiky úst a vznikol letmý úsmev.
„Ach, hrozné ráno.“ Vzdychla som si.
„Aha viem, už odišli?“
„Áno.“
„A čítala si správu, čo som ti písal?“
„Akú? Nie, prepáč.“
„Písal som ti, že môžeš prísť k nám, som tu s Terezkou.“
„To je od vás veľmi milé.“
„Terkin nápad.“
„Pozdrav ju,“ potešila som sa.
„Asi nevieš, kde bývame, že nie?“
„Nemám tušenie.“ Zasmiala som sa.
„Prídeme po teba, dobre? Nebudeš predsa doma sama.“
„Vy ste moji anjeli strážni.“ Zasmiala som sa. „Dobre, čakám vás.“ Keď som zložila, prvýkrát som si v mysli nazvala Michala Miškom. Bola som neuveriteľne vďačná za to, že tu boli a že som aspoň ich poznala. Snažila som sa predstaviť si túto situáciu, keby som ich nepoznala. Keby som nepoznala Miška, tak by som tu teraz sedela sama v depresii. Moment, spoznala by som Dana, keby sme vtedy nešli do Šale? Asi áno, veď Zuzku aj tak poznal. Tento výlet sa z večera na ráno zmenil na nočnú moru. Kde zmizla moja stará dobrá Zuzka?
Už som bola oblečená, zbalená a sedela som na zemi na chodbe. Stále som si v hlave prehrávala náš ranný rozhovor. Nespomenula som si na nič, čím by som ju nahnevala. Včera tiež nie, takmer som sa s ňou nerozprávala, odkedy sme prišli k vode. A pred tým tiež. Ach, nevedela som, čo sa deje. Z myšlienok ma vytrhlo klopanie na dvere. Konečne, vykúpenie.
Vzala som si kabelku, kľúč, ktorý mi teta pridelila, keď sme tu v piatok prišli, a odišla som s nimi.
„Sme tu.“ Oznámila Terezka, keď ako prvá vošla do bytu na druhom poschodí prvej bytovky, ktorú som tu v Kráľovej videla. V tom spoza dverí vykuklo malinké dieťa. Bol to malý chlapček, mohol mať dva roky a usmieval sa od ucha k uchu. Na hlávke mal blonďavé kučierky a v očiach nebo. Tak som si predstavovala anjelika strážneho. Terka ho chytila, postískala a na rukách priniesla ku mne.
„Zoznámte sa, to je Janko. Náš najmladší braček.“ Povedal Miško a vzal ho od Terezky. Tiež sa s ním chcel zvítať. Vyzerali veľmi familiárne. Potom ho položil na zem a malý odcupotal preč.
„Aký je zlatý, vyzerá ako,...“
„Anjelik?“ Zasmiala sa Terka. „Každý to hovorí.“ V tom na chodbu prišla vysoká, chudá žena s bordovými vlasmi zopnutými do konte, zásterou okolo pásu a chňapkou na ruke.
„Tak tu ste,“ povedala milým, tenkým hláskom. „Ahoj, ja som teta Melicherská, Miškova a Terezkina mama.“
„Ja som Liliana Markétová.“ Usmiala som sa.
„Teší ma.“ Povedala, v tom sa zvrtla a odbehla. „Koláč!“
„Mamka je cukrárka.“ Povedala Terka a spravila mi prehliadku po ich byte. Bol to malý byt, mali malú drevenú chodbu spojenú s drevenou obývačkou, Miško s Terkou mali spoločnú izbu s výhľadom na ulicu a do spálne som sa pozrieť nechcela ja, prišlo mi to nevhodné. Ostali sme teda v obývačke.
Terezka sa na chvíľu stratila z izby a o pár minút sa vrátila s krabicami od spoločenských hier. Monopoly, dostihy a sázky, investor. Všetky hry boli charakterovo rovnaké, tak sme hrali dostihy.
Aj keď sme oficiálne hrali hru, myšlienkami som bola mimo. Stále som rozmýšľala nad tým, čo sa stalo. Kedy sa to stalo. Čo sa zmenilo. Nevedela som tomu prísť na koreň.
„Dobre Terezka, vyhrala si.“ Zasmial sa. „Mňa to nebaví. Nepustíme radšej film alebo niečo?“
„Koľko je hodín?“ Spýtala sa.
„Bude jedna.“
„Tak ja už idem za Katkou,“ pousmiala sa, „buď k nej slušný.“
„Rozkaz.“ Salutoval a Terka odišla.
„O chvíľu bude obed, dúfam, že nie si vegetariánka.“ Povedala teta.
„Nie, nie som,“ usmiala som sa, „ale niečo tu naozaj dobre vonia.“
„Poďme radšej do detskej izby, dobre?“ Zbalil hru a šli sme.
Ich izba nebola veľmi veľká, na pravo od dverí boli dve drevené postele v rade za sebou a naopak na ľavo boli dva pracovné stolíky, vedela som odhadnúť, ktorý je čí. Ten s ružovou nástenkou a fotkami dievčenských idolov musel byť Terezkin, no a ten s notebookom a inou technikou Miškov. Mali tu poriadok, čo som obdivovala. U tety sme boli pár dní a poriadok tam nebol od prvého večera.
„Chceš pozrieť film? Aký žáner máš rada?“ Povedal a zapínal notebook.
„Aký tu máte poriadok,“ žasla som.
„Veď sme vedeli, že príde návšteva.“ Zasmial sa, „môže byť komédia?“
„Určite.“
„Sprav si pohodlie.“ Povedal a ukázal na postele. Prisunul stoličku od jedného pracovného stolíka, kde položil notebook, vzal si dva vankúše a sadol si na zem k posteli, na ktorej som sedela.
„Nemusíš kvôli mne sedieť na zemi.“ Smiala som sa.
„Nefandi si,“ zamudroval, „vždy sedím na zemi, keď pozerám filmy. Na tej posteli sa neviem ani vyspať, nie to ešte uložiť sa. Neviem na nej nájsť správnu polohu. Zaspím iba ak som veľmi unavený.“ Vysvetľoval a medzitým skončili titulky a začal film.
Cítila som sa tu dobre. Nemala som pocit, že je to rande alebo niečo toho charakteru. Na to, ako krátko ma poznal, sa ku mne správal veľmi milo a keď som spoznala jeho rodinu, pochopila som, že je to výchovou. Odľahlo mi.
Na dej filmu som sa nesústredila. Keď prišla vtipná scéna, smiech som len predstierala. Nevedela som sa sústrediť na film. Stále som sa bála o Zuzku. Miško zastavil film.
„No dobre,“ otočil sa ku mne, „čo ti je?“
„Čo by mi bolo?“ Pousmiala som sa.
„Odkedy si prišla si zvláštna. Bojíš sa o Zuzku, že áno?“ Vzdychla som si a prikývla.
„Nemám toho chlapca rada.“
„Dana? Čo proti nemu máš? Niečo konkrétne, či ti len nie je sympatický?“ Keby len vedel, pomyslela som si. Vtedy som si uvedomila, že vlastne nemám dôvod nepovedať mu to.
„Vieš, najprv mi bol len nesympatický, čo som sa snažila zvládnuť kvôli Zuzke, ktorej sa asi páči.“
„Asi?“
„Ach,“ vzdychla som si a uvedomila si, že tohto chlapca, ktorého poznám asi štyri dni, mám radšej než spolužiakov, s ktorými som desať mesiacov päť dní v týždni. Nevedela som odhadnúť do akej miery je slušný a do akej miery ho to naozaj zaujíma, ale povedala som mu, čo včera spravil a ako sa správal dnes. Bez Zuzky som sa cítila sama a opustená. Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať.
„To myslíš vážne? To spravil?“ Neveril vlastným ušiam.
„Prepáč, že ti to všetko vešiam na nos.“ Ospravedlňovala som sa, „nemám sa s tým komu zveriť a na to, ako krátko ťa poznám, ti asi verím.“ Neveriacky výraz vystriedal jemný náznak úsmevu a potom si prisadol ku mne na posteľ.
„To nevadí. Hlavne, že ti nič naozaj nespravil. Je to idiot, tiež mi na ňom vadí pár vecí. Keby si videla, ako si všetky dievčatá snaží omotať okolo prstu. Bojím sa, aby to nespravil aj Zuzke, už sa do neho buchli dve kamarátky. No ale keď sa s nimi bavím ja, zrazu je akoby žiarlivý. Aj keď doteraz len flirtoval, s nijakou von nebol. A chváli sa, často sa chváli a snaží sa ma vo všetkom, čo spolu robíme, prekonať. S ničím sa nedelí. Rýchlo sa urazí a dlho sa hnevá. Ťažko s ním, poznám ho asi dva týždne a už ho mám plné zuby. Len ma všade volá, lebo nikoho iného nepozná, neznesie konkurenciu iných chlapcov. Je veľmi čudný, nechápem, čo na ňom dievčatá vidia.“ Bola som taká vďačná Bohu, že mi na Zem zoslal Miška. Konečne som sa mala s kým rozprávať tu, v tejto pustine bez Zuzky.
„Chcem ísť domov.“ Povedala som smutne. Vtedy si pomaly otvoril dvere malý Janko.
„Miťo,“ povedal a tlieskal, pribehol v Miškovi a postískal ho. Miško ho vyložil na posteľ a otočil ku mne. Malý Janko neváhal a silno ma objal.
„To je Lily.“ Pošepkal.
„Ľiľi.“ Povedal tak mäkko ako sa len dalo. Objala som ho, objatie som veľmi potrebovala. Sadol mi na kolená a hral sa mi s vlasmi. „Vasy“ Snažil sa upliesť mi niečo z vlasov, ale nedarilo sa mu.
„Je rozkošný.“ Povedala som.
„Je, ale vie byť aj otravný. Hlavne keď vyťahuje káble, ktoré majú ostať v počítači.“ Poštípal Janka na lícach a ten mu dal pusu na nos.
„Ste zlatí,“ usmiala som sa, „ja som jedináčik.“
„Aké to je?“ Spýtal sa.
„Byť jedináčikom? No, niektorí hovoria, že jedináčikovia bývajú rozmaznaní. Neviem to na sebe posúdiť. Ale keď niekde rodičia idú, musím ísť s nimi. Nikdy ma ešte doma samú na dlhšie než dva dni nenechali. Sú veľmi starostliví a boja sa o mňa, lebo som ich jediná. Na druhej strane veľa investujú do mojich koníčkov. Neviem, či by som sa tomu všetkému mohla venovať, keby som mala ďalších dvoch súrodencov. Ale nemám sa s kým rozprávať. Chýba mi doma opora, keď sa hádam s rodičmi. Preto som tak ďakovala Bohu za Zuzku, a aj ona sa mi stráca a ja neviem ako, ani prečo.“ Vzdychla som si.
„Mám jej zavolať?“ Navrhol snažiac sa rozveseliť ma.
„Neviem, či chce niekoho počuť.“
„Ja sa jej nepýtam,“ žmurkol, „aspoň budeš vedieť kde sú a čo robia. Je to najmenej, čo môžeme urobiť.“
„Ale nechcem to počuť.“ Povedala som a hladila som Janka po hlávke. Po jeho krásnej, kučeravej hlávke.
„Pôjdem volať na chodbu.“ A odišiel.
Bola som tu sama s Jankom, ktorý sa už nechcel hrať a tiež odišiel. Takže som tu predsa bola sama. Mala som chuť vybehnúť na chodbu, vziať Miškovi telefón z ruky a spýtať sa jej, čo sa s ňou stalo. Nikdy pred tým nič také nespravila. Jediná vec, čo ma držala na ustlanej posteli s motívom známeho španielskeho futbalového tímu, bol strach. Strach z odpovede.
Koľko rozhodnutí v mojom doterajšom živote ovplyvnil strach? Začína to malými ústupkami kvôli strachu. Strachu z toho, že rozhodnutie nebude dobré a ja to zistím neskoro. Má pár spoločných znakov s marihuanou. Strach rovnako ako aj marihuana zabraňuje robiť racionálne rozhodnutia. Rovnako ako marihuana nám aj strach neumožňuje periférne videnie a nevidíme do všetkých strán. Tak isto ako marihuana, aj strach mení náš pohľad na svet.
Jeden múdry človek povedal: „Odvážny človek nie je ten, ktorý sa ničoho nebojí. Odvážnym nech sa nazýva ten, čo sa bál a svoj strach prekonal.“ To sa snažíme robiť všetci v každodennom živote. Tak som sa pýtala samej seba, či môže niekedy zo strachu vzísť správne rozhodnutie. Kým som nad týmto rozmýšľala, otvorili sa dvere a Miško sa vrátil.
Vstala som z postele a čakala som, čo povie.
„Bála si sa o ňu veľmi?“ Spýtal sa.
„Aj sa bojím.“
„Neviem, či ťa poteším. Je u Dana v jeho byte.“
„Čo?!“
„Vraj sú tam len na skok, lebo si zabudol mobil.“ Vtedy som si na niečo spomenula.
„Veď Dan nemá mobil.“ Miško pokrčil plecami a snažil sa pokračovať v rozhovore.
„Ale priznávam, Zuzka bola ku mne dosť drzá a držala si odstup. Vlastne mi dokopy nič nepovedala, hovoril som s Danom.“ Skrehla som, cítila som chlad na celom tele.
„Bojím sa o ňu.“ Vtedy ma objal okolo ramien a ja som mu už inštinktívne zložila hlavu na ramená, unavená a vysilená. Bolo to prvý krát po necelých dvoch týždňoch, kedy ma objal chlapec. Vtedy som si uvedomila, že som asi dva dni nemyslela na Camerona. Držal ma silno a asi po minúte ma stále nepúšťal.
„Neboj sa o ňu, vie sa o seba postarať a ak sa nevrátia do piatej, tak ho pôjdem pohľadať.“ Vyzeralo to, že už nevedel čo má urobiť alebo povedať, aby som bola spokojnejšia. Lichotilo mi, ako pekne a milo sa ku mne správal. Na tých pár minút v jeho objatí som mala opäť silu ísť ďalej. Akoby ma kopol elektrický prúd. Len čo ma pustil, pozrel sa na mňa a spýtal sa, či mi je lepšie.
„Áno,“ vzdychla som si, „ďakujem ti.“
„Od toho sú kamaráti, pokiaľ viem.“ Usmial sa. „Ty máš to šťastie, že so Zuzkou vás len tak niečo nerozdelí. Rozprávala mi o vás a vašich výstrelkoch,“ pousmial sa, „také priateľstvá chlapec nerozdeľuje.“
„To je idiot a nie chlapec. Nikdy netreba podceňovať hlúposť niektorých ľudí.“
„Dúfam, že ti je lepšie.“ Usmial sa. Veľmi pekne sa usmieval. Bol to taký chlapčenský úsmev popol šiltovku.
„Príde mi hlúpe, že som sa k vám tak nasáčkovala a ešte sa ti tu aj psychicky zložila.“
„Za prvé si sa tu nenasáčkovala, sami sme ťa pozvali. Terezkini kamaráti sú aj moji. Teda asi na dve výnimky,“ zasmial sa. „a za druhé, je to pekný prejav toho, ako ti na nej záleží. A cením si, že si sa mi zverila, pretože ma tak dobre nepoznáš. Nevieš, či to zajtra nevyvesím na niektorú sociálnu sieť. Ak ti vadí, že som sa tu psychicky nezložil ja, tak poď von.“ Navrhol. „A poviem ti niečo o sebe.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár