Keď som bola malá, verila som, že keď v noci zaspím, tak moji plyšiaci a všetky hračky ožívajú a rozprávajú sa o tom, aká som na nich bola, či som im nerobila zle, či som sa s každou z nich hrala, či som poslúchala. Toto bola moja motivácia byť dobrá na všetky moje hračky. V posteli som spávala aj s dvadsiatimi plyšiakmi. Nevyspala som sa, ale aspoň boli všetci pri mne, prikrytí, spokojní.
Na jedne narodeniny som dostala krásnu modrookú bábiku. Volala som ju Alica. Bola asi tridsať centimetrov vysoká, krásna bábika v bielych šatôčkách, mala biele ponožtičky, vyzerala ako Alica z krajiny zázrakov, no bola to Alica na mojej poličke. Veľmi som sa bála, že keď sa s ňou budem hrať, tak ju poškodím. Že stratím ponožtičku, že zašpiním šatôčky. A tak mamka Alicu vyložila na poličku vysoko, aby som na ňu nedotiahla a hrala sa so všetkými ostatnými hračkami. Alici som vždy len mávala a rozprávala sa s ňou. Keď mi neodpovedala, myslela som si, že možno ma nepočula, bola predsa dosť vysoko. Mamka mi hovorievala, že Alica je smutná, pretože sa s ňou nehrám. Ja som sa to mamičke snažila vysvetliť. Vysvetliť, prečo musí byť tam.
Bola taká.. taká.. Dokonalá. Tie modré očká, akoby som celý oceán zliala do dvoch očiek mojej milovanej bábiky. A tie krásne, dlhé blonďavé vlásky, bola taká krásna, že bolo hriechom vziať ju do špinavých rúk. Preto som ju radšej do rúk nebrala nikdy. Mamka ma varovala: „Ak sa s ňou nebudeš hrať, tak ti raz zmizne.“ Neverila som tomu, veď predsa bola moja, robila som to najlepšie, čo som pre ňu mohla urobiť. Nechať ju, aby ostala taká krásne nepoškvrnená. Taká dokonalá. Každý deň som jej zmietala prach z poličky, ale nedotýkala som sa jej aj tak. Mamke sa to nepáčilo, tak som k Alici položila na poličku ďalšiu bábiku, aby sa mala s kým rozprávať. Mamka povedala, že to nie je to isté. Že Alicka sa chce hrať so mnou. Márne som mamičke vysvetľovala, že na naháňačky sa hrať nebudeme, pretože by sa zašpinila, česať ju nemusím, lebo má krásne vlásky aké má a na skývačky sa tiež hrať nemôžeme, pretože by sa zašpinila. Čo sa raz stalo, na ďalšie ráno Alicka zmizla z poličky...
Plakala som celý deň a celú noc. Mamka sa ma snažila upokojiť, že som sa s ňou nehrávala, a tak vraj odišla tam, kde sa s ňou niekto bude hrať. Vtedy mi došlo, čo som vlastne robila. Nikdy som na Alicku nezabudla, nikdy som na to miesto na poličke nepoložila nič iné, aj tak som tú poličku stále upratovala, ak by sa niekedy náhodou vrátila. Nevrátila..
Po pár rokoch som v parku uvidela dievčatko s podobnou bábikou, vtedy som si na Alicu po rokoch spomenula. Mala som už pätnásť, a tak som nemala potrebu hľadať moju stratenú bábiku. Už som bola veľká na bábiky a veľká na rozprávky o ožívajúcich plyšiakoch. Z tohto som si však aj tak vzala ponaučenie. Nič z toho, čo máme, nie je iba na parádu. Ak to je iba na parádu, stráca to význam. A s týmto mottom som kráčala ďalej životom.
Raz som však ochorela a tak z čistého zúfalstva, že nikto nebol online, som sa pobrala na ten starý dobrý pokec. Náhodou som sa dala do reči s jedným dievčaťom, dobre sme si rozumeli a veľa sme sa smiali. Vyzeralo to fakt dobre, bola mi sympatická, aj keď nemala fotku, čo bolo u mňa nezvykom odpisovať takým ľuďom. Keď sa nad tým spätne zamyslím, neviem si predstaviť, že by som jej vtedy neodpísala. Úplne iný príbeh..
Po pár dňoch čo sme si písali si pridala aj fotku. No moment, koho mi len pripomínala? Blondíny som veľmi nepoznala, ale tie oči.. tie očii... TIE OČI! Alica! Bola to ona! Na tú chvíľu nezabudnem, úplne rozprávkový pocit! Moja bábika, moja dokonalá bábika ožila ...
Všetky tie naše konverzácie mi rázom dali zmysel. Samozrejme, že sme si dobre rozumeli. Veď bola moja. Nemohla mi napísať s fotkou, lebo by pri všetkej tej dokonalosti by som ju zase nechala tak. .. Vlastne blbosť, nemohla to byť ona. Nevolala sa Alica, ale Miška. Na veci, že to bola moja Miška, sa nič nezmenilo. Zmenila som sa ja. Rozhodla som sa, že bez ohľadu na to, že vyzerá ako Alica, je to človek. Je to moja priateľka. Nemôžem ju nechať tak, nikdy v živote by som to znovu nechcela zažiť ten pocit hlúposti, keď mi moja bábika ušla za lepším dieťaťom. Preto tu teraz sedím a píšem o tom, aké to bolo prísť o najdokonalejšiu bábiku. Mala som sa s ňou hrať, mala som s ňou spávať, mala som ju mať pri sebe v rukách, nemala som sa zachovať tak, ako som sa zachovala. Bola to moja chyba. No odkedy poznám Mišku povedala som si, že už takú hlúposť nikdy nespravím.
Miška, keďže toto čítaš dnes, na svoje narodeniny, chcem aby si vedela, že teba nikdy nenechám na poličke! Nikdy k tebe nedám nikoho iného, kým tu budeš pre mňa Ponožky zvládneš stratiť aj sama Toto je moja druhá šanca ukázať, že som sa poučila. Kým tu budeš pre mňa, ja tu budem pre teba Alicka sa mala určite dobre tam, kde odišla, ale teba Miška odísť nenechám, pretože si pre mňa príliš dôležitá na to, aby som s tým ďalej dokázala žiť Si moja Alica, no na moje prekvapenie ešte lepšia a dokonalejšia než bola bábika Hovor si čo chceš, viem, čo máš chuť napísať
Prajem ti všetko najlepšie k narodeninám
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
1kuriatko1
1. 3.marca 2012 12:10
Ďakujem ^^
Napíš svoj komentár