Facebook

Prídem domov zo školy, zapínam bedňu,
Pustím si hlasnú hudbu, z izby mám herňu.
Klikám na mozillu snáď zo sto krát,
Potom deväťdesiatdeväť okien mám zatvárať.

Modré tlačítko v záložkách ma vábi,
Lákadlo veľké, celý deň že vynahradí.
Veď keď chcem byť v obraze, keď chcem byť IN,
Musím spraviť jedno, stlačiť „Log in“

A tak sa mi otvára nový, modrý svet,
S pocitom, že je to ten istý a iného niet.
V opojení vedomia, že som opäť v centre diania,
A že som dôležitá pre tri upozornenia.

Keď si pozriem, čo za upozornenie ma čaká milé,
Je tam päť slov, pridaj si ma na farmville.
Krv mi tuhne v žilách stále,
Keď upozornenie podobné prichádza práve.

Ignorovať, ignorovať, zúčastním sa akcie,
Facebook z nás pod našim velením robí atrakcie.
Nie je to o tom, či ti priateľ lajk venuje,
skôr o tom, že kto facebook nemá – neexistuje.

A tak kolečko na myške dostáva zabrať,
S vetrom o preteky v súkromí druhých sa chce hrabrať.
Nástenka je preplnená tisíckami príbehov,
Statusov, videí a nových týždňových vzťahov.

Čítam jeden príspevok, a že ak ma máš rád,
Tak pod status ráč sám seba podpísať.
A či je láska merateľná takouto formou?
Krása sa tiež nemeria počtom lajkov pod fotkou.

A ďalší zmysluplný status čítam usmievac,
Ak si našiel chybu, klikni na „zobraziť viac“
Ak si klikol na „zobraziť viac“, tak lajk daj,
Komentár typu „hehe zdieľam “? To radšej bye-bye.

Ako dať o sebe vedieť? Aktualizovať status sa dá.
Byť s kamoškou vo vzťahu je nejaká choroba nová.
Po troch rokoch ozve sa mi v chate kamoš Majk,
» blablabla , zdieľaj a daj lajk.

Z tvojich 300 priateľov napíšu ti piati,
A ostatní čo? Zrazu nie ste kamaráti?
Poznáš ich vôbec? Tak načo ich tam máš?
Koľko debát za deň skončí otázkou ako sa máš?

Každý za fotkou je macher, každý všetko komentuje,
Koľko z nich ti také aj do oči povie?
Keď sa ti páči, chat ti dá to, čo vedieť potrebuješ,
No bez profilovky na ulici sa na ňu ani nepozrieš.

Ozaj, koľko ľudí v modrom svete sa fotkou
Podobá tvári, čo nosí vždy so sebou?
Načo je to všetko dobré? Bez facebooku nedá pobaviť sa?
No dobre, tak teda skúsim na týždeň odhlásiť sa.


Prvé dni sa cítim skvelo.
Svet je reálnejší a aj slnko na nebi sa skvelo.
Zisťujem, že deň plynie pomalšie,
Že návštevy u priateľov sú tiež lepšie.

Po pár dňoch už vidím ten rozdiel v styku.
Medzi mnou a beznádejou je vzdialenosť jedného kliku.
No ja to nevzdám, robím to pre dobro sveta.
Veď bez facebooku dvakrát také dlhé sú letá.

V šiesty deň nie som fajn, je to už vážne,
Cítim sa od sveta odstrihnutá, tak zvláštne zvláštne.
To však neznamená, že sa tam vrátim.
Modrého sveta atrapou nechcem byť, zatím.

Týždeň prešiel ako voda,
A facebook ma volá znova.
Prihlásim sa, nech viem, čo to spraví,
Za ten týždeň v realite tu všetko naopak sa tvári.

Nikto nieje vo vzťahu s tým, s kým bol.
Desať petville žiadostí letí von oknom.
Kamošky si problémy riešia formou statusu,
Čítať tie komenty je otázkou žalúdka a vkusu.

Ak svet beží stále 1sek/sekundu,
Tak je facebook strojom času.
Prihlásim sa ráno, odhlásim sa večer,
Deň má len 24 hodín, čéče.

A tak to beží stále dookola.
Stále tá istá modro-biela smola.
Ľudia emócie skrývajú za smajlíky,
Facebook a ďalšie sú pre ľudstvo len míľniky.

Nadišiel večer, odhlásiť sa odvážim,
Posteľ ma láka a tak fakt uvážim:
Čo z toho máme, že sme celý deň tam,
Keď skutoční život nie je modro-biely
A skutoční ľudia sú offline?


... Viem, že to nie je boviečo, ale tk nudím sa

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu