Ako prišiel zo školy, našiel na posteli list a pri ňom klbko, pozeral si ho a rozmýšľal, čo si na neho rodičia pripravili, otvoril list a čítal:
Milý Janko, už dlhší čas si si veľmi prial, aby si bol väčší, aby čas plynul rýchlejšie, tak som sa rozhodol, že ti splním toto želanie. Ak sa ti bude zdať, že sa čas príliš vlečie, potiahni trochu toto klbko a čas sa posunie.
Hurááá, pomyslel si Janko a rozhodol sa, že to hneď vyskúša, potiahol a...
Zrazu bol starší-chodil na vysokú školu, pri škole ho čakalo dievča a milo sa na neho usmievalo... Išli sa spolu prejsť a ako tak prechádzali okolo domov, dievča mu povedalo: Ako veľmi by som si želala, aby už v nejakom utešenom dome sme spolu boli a bol náš, no, ale sme študenti, tak musíme vydržať... Janko si pomyslel, že veď nemusia a rýchlo potiahol klbko...a čas plynul...
Všetko sa rozplynulo, on sa ocitol za stolom plným papierov a obzerá sa a vidí ,že vonku prší a on sedí v kresle a blízko neho horí ohník v krbe... "ach aké je to pekné", pomyslel si, vtom však počul detský plač, potom sa k nemu pridal ďalší a ďalší... "ach nie", pomyslel si. Neboj sa, idem ich utíšiť, nebudú ťa vyrušovať, povedal mu známy hlas. Keby už boli veľké, pomyslel si a obzerá sa okolo seba a nakoniec v šuflíku nájde klbko, opäť potiahne, no tentokrát až príliš...
Stojí pri dverách, ale akosi nemotorne, zdiaľky mu kývajú dievčatá a volajú na neho: "Neboj sa oci, prídeme ťa čoskoro pozrieť" a nastupujú do auta a on sa pozerá ako auto mizne za zákrutou.Ale v dome je nejaké ticho: "Miláčik, kde si?", volá, no nikto sa mu neozýva. Zrazu zbadá na klavíri položenú fotku v ráme a pri nej sviečku, tá osoba je mu povedomá, jej usmievavá tvár a tie oči hnedo-zelené, veď to je... zrazu mu stŕpol jazyk... a po lícach sa mu začali kotúlať slzy... " Bože, prečo, som chcel aby to všetko tak rýchlo uplynulo, prečo som obchádzal ťažkosti a chcel mať všetko ľahšie, už nikdy by som to nechcel, prosím pomôž mi "...mal pocit, že spí a len zdiaľky doliehal hlas, nabádajúc ho k tomu aby vstal...
Otvoril oči a vonku bolo slnečno a pri ňom stála jeho mamka." Už je čas ísť do školy spachtoš, poďme, nabádala ho." On vyskočil a objal ju: Mami, už nikdy nebudem chcieť aby všetko toto okolo mňa plynulo tak rýchlo a budem si robiť aj úlohy...
P.S. Túto rozprávku by som chcel venovať všetkým, aby sme si viac vážili čas, ktorý trávime v kruhu svojich najbližších a špeciálne aj osôbke, ktorá mi na ňu vnukla inšpiráciu ĎAKUJEM
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár