Agónia

Ako chodiaca mŕtvola. Žiadny smer, nezáujem, bez dôvodu existencie a štipky nadeje. Prázdnota ho už pohltila, Už neexistuje nič čo by ho zachránilo. Pokúšali sa o to mnohý, na krátke obdobie to pomôže ale dlhodobo je to bezvýznamné, upadá do záhuby, ako keby si videl len tmu na konci tunela žiadne svetlo, to už dávno zhaslo. Aj tma sa zdá tmavšia, nie je ani strašidelná, na to už nemáš ani silu, strach je len pre živých, a to si nedokážeš ani predstaviť. Čo je to život, také slovo más v slovníku ale pomaly zabúdaš jeho význam, márne sa snažíš si spomenúť, zostávajú ti len vyhasnuté spomienky, ktoré sa strácajú ešte rýchlejšie ako svetlo na začiatku tunela do ktorého si prišiel. Beznádej je to správne slovo, iné už ani nepoznáš. Zúfalstvo je tvoje druhé ja, ktorým oplývaš. Nechceš sa ho vzdať, pomoc odmietaš. Ľudia ktorý k tebe opatrne prišli, rýchlo odháňaš. Ako keby máš mor, ale ho len predstieraš. Pretĺkaš sa životom – neživotom. Vnutrí si prázdny ako posledná strana nedopísanej knihy. Nechceš sa z toho vymaniť. Vyhovuje ti taký byť. Nechceš s tým bojovať, nevieš ani ako. Netrápi ťa to, ba naopak vyhovuje takýto stav. Pokračuješ v tomto neživote, ako keby si šťastný, ale vnútri si len prázdny. Tvoje studené srdce ti bije bez rytmu, v chode ho už nič nedrží a predsa stále bije. Nádej? Možno, ale neveríš tomu už. Toľkej bolesti čo si zažil, nechceš ani pomyslieť. Bolesť už necítiš, temnota ju pohltila. Záchrana už nie je možná, je len doživotná agónia.

 Úvaha

5 1 1 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu