Takže, prídem domov a mám chuť všetko rozkopať na márne kusy, na nepozliepateľné kúsky. Situácia v dome je neprijateľná, dusná atmosféra krájateľná. Nervy sú na maxime, tak uberiem rádiu volume, keď už nič iné.
Tak dnes by to šlo. Deň ako stvorený na odchod do teplých krajín.
To sú dni, keď vtákom závidím ich krídla. A nie je to metafora.
Alebo aspoň... keby moje vačky deravé utŕžili množstvo rán v podobe ťažkých euromincí a môcť si tak zaplatiť lístok na autobus do sveta ďalekého.
S pokojom hibernujúceho medveďa by som tu zanechala veci hmotné i nehmotné. A s radosťou by som sa oddala dosiaľ mnou zemi nepoznanej, avšak s vyhliadkami na farebnejšie zajtrajšky.
Pohľadom zbitého psa sa obzriem za domovom, ktorí mi roky neposkytoval ruky, na ktorých smieš plakať. Ku koncu oslobodím môjho rodiča od spoločných pút zväzujúcich naše dlane i srdcia, rozvírim našu krv, odhodím okovy železné sťa klietka zamknutá.
Nechám na uhoľ zhorieť túto šibenicu, ten obraz skrytej reality, ten dôkaz mučivých chvíľ.
...
Zavriem a odhodím kľúč- otvorím brány do iných sfér. Pozemským rajom sa budem túlať, hoci len s chudobným batohom.
Ilúzia, sen či sebaklam.
Aby zronené oči šírili už len plamienky šťastia. Aby už viac neboli smutné.
Aha, pozri, na tú tvár! Na ktorej len krivky úsmevu zostarnú.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár