Ôsmy hriech

„Koľký to už bol?“
„Ôsmy!“ odpovedal Emil s očividnou hrdosťou v hlase.
„Výborne, si šikovný chlapec. A ako sa ti to vlastne podarilo?“
„No, to bolo tak…“

„…a už sa sem nevracaj! Takých ako ty nájdem na každom rohu a ani im nemusím platiť.“
Boris smutne vyšiel von zo šéfovej kancelárie. Bola to jeho tretia výpoveď za posledný mesiac. Veci zo stola poukladal do škatule – nebolo ich veľa, ešte si to tam ani nestihol zútulniť. Poslednýkrát sa poobzeral po svojom, teraz už bývalom pracovisku. Všetci usilovne ťukali do počítačov, následne tlačili papiere, radili sa s kolegami, popíjali kávu. Nikto si nevšimol, že sa balí a odchádza.
Emil sa už na to nemohol pozerať. Jemne štuchol Borisa zozadu do chrbta a ten sa konečne pohol k východu. S povzdychom vyšiel von do zimy a dažďa. ‚Také klišé. Zakaždým keď ma vyhodia, prší alebo sneží, alebo mi na rameno dopadne… To je jedno. Toto bolo poslednýkrát. Už nikdy, naozaj nikdy nevytrčím pätu z domu.‘
Zamračený nastúpil do auta a naštartoval. Podvedome čakal, že nebude mať benzín, prípadne bude pokazený štartér alebo niečo podobné.
Emil si prisadol k nemu a zamyslene ho pozoroval. Boris si ho vôbec nevšímal, len rýchlo vycúval z parkoviska – auto napodiv fungovalo – a zamieril domov.

Dni ubiehali a Boris svoje predsavzatie plnil dokonale. Väčšinu času trávil ležiac v posteli. Aj jedlo si nechal dovážať domov.
Emil len sedel na stoličke vedľa postele a hompáľal nohami. Rozmýšľal, ako mu pomôcť, čo urobiť.
Zazvonil telefón. Boris otvoril oči a neochotne vstal z postele. „Prosím?“
„Ahoj, Boris, tu Natália,“ ozvalo sa z telefónu. „Ako iste vieš, zajtra mám narodeniny a tak dnes večer robím malú oslavu. Prídeš?“
Boris sa poškrabal na brade. „Rád by som, ale vieš, som teraz dosť zaneprázdnený a …“
„Nevymýšľaj!“ skočil mu hlas v telefóne do reči. „Potrebuješ vypnúť, takže žiadne výhovorky. Čakám ťa o siedmej u mňa.“
„V poriadku,“ povzdychol si Boris rezignovane. „Prídem.“
„Skvelé, tak zatiaľ!“
„Čau,“ odvetil a zložil.
Šuchtajúc nohami po zemi sa presunul k zrkadlu a zamračene do neho pozrel. Pod očami mal tmavé kruhy, na tvári niekoľkodňové strnisko a aj vlasy by zniesli trochu šampónu. Nahnevane šomrúc sa odvliekol do kúpeľne a vliezol do sprchy.
Emil za ten čas sedel na stoličke a čoraz viac sa usmieval. Keď sa mu Boris stratil z dohľadu, radostne vyskočil a veselo mávajúc rukami poskakoval po miestnosti. Konečne sa hádam naskytne príležitosť niečo pre neho urobiť.

Boris otvoril dvere a zamyslene si zapálil cigaretu. ‚Tak, vyhral si. Idem von. Čo si si pre mňa pripravil tentokrát? Čakám…‘ Zamkol za sebou a s nesústredeným pohľadom sa pohol vpred. Auto nepotreboval, Natália bývala neďaleko.
Emil kráčal pár krokov pred ním a zvedavo sa obzeral okolo seba. V diaľke zbadal niečo na chodníku. Pobehol vpred, aby zistil, čo to je. Čupol si a s úsmevom sa dotkol domčeka slimáka, ktorý práve závratnou rýchlosťou prechádzal na druhú stranu chodníka.
Boris sa čoraz viac približoval, zrak upretý niekam nabok. Kráčal rovno a rýchlo, akoby Emila vôbec nevidel.
Emil sa preľakol. Toto nesmie dopustiť! Horúčkovito sa obzeral okolo seba, rozmýšľal, čím by odpútal Borisovu pozornosť. Ten sa však neúprosne blížil, už bol od neho len pár krokov, ešte jeden a stane sa nešťastie. A vtedy sa Emil rozhodol konať. Zdvihol zo zeme palicu a silno udrel Borisa do kolena.
„Au, dofrasa, čo to bolo?“ Boris si nahnevane šúchal nohu. „Aha, je mi to jasné. Boris: okolitý svet, nula: jedna.“ Potichu hromžiac pokračoval ďalej v ceste, ani na Emila nepozrel.
Ten sa blažene usmieval.

„A tak som Borisa aj toho slimáčika zachránil, vieš? Keď som ho udrel, odskackal na jednej nohe trochu nabok. Inak by ho bol zašliapol – a ubližovať živým tvorom je hriech.“
„No…“ Peter nevedel, čo na to povedať. „Ako som už vravel, si šikovný. Poď pôjdeme za ostatnými, aby si sa mohol pochváliť, ako svojho zverenca pekne chrániš.“ S pobaveným úsmevom pohladil Emila po vlasoch a spoločne prešli mohutnou zlatou bránou.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu