Sadol som si na lavičku a riekol príbeh mestu,
že to čo bolo včera rutinou je dnes už iba spomienka,
tak ako osud spoji tak aj rozdvojil nám cestu,
kráčame každý sám tak šťastné kroky Boženka.

Bol som aj v prírode tak sadol som na pník,
a slzy povedali spevavým vtákom,
že teplé lúče čo hriali všedné dni,
vystriedali húfy mrakov.

Avšak aj keď sa cítim taký prázdny,
musím nájsť silu ako zase vstať,
rozprestrieť nad chorú dušu dáždnik,
za lúčmi slnka opäť putovať.
Plamienok nádeje predsa ešte nezhasína,
aj keď vietor všetko rozfúkal,
tvrdé rany tiež človek musí prijímať,
a dúfať, že sa nájde niekto kto ich pofúka.

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zabudnuta  31. 1. 2014 12:45
1. strofa ma až tak nezaujala ale tie ďalšie sú dokonalé, najviac sa mi páči táto pasáž
"Avšak aj keď sa cítim taký prázdny,
musím nájsť silu ako zase vstať,
rozprestrieť nad chorú dušu dáždnik, "
pekné
Napíš svoj komentár